Sobotná nostalgia v upršanej Žiline

Niekedy sú jednoducho aj takéto soboty. „Taťo, ideš do práce?“ vyprevádzal ma ráno Marek. Už vie, že v obleku s ním do aquaparku ani nikde inde na výlet nechodím. Bol trošku smutný. „Keď prídeš, tak sa budeme spolu hrať,“ dodal ešte v polospánku svojím nezameniteľným hlasom. Po ceste do Žiliny som si v aute trošku meditoval a premýšľal. Rád chodím sám autom. Človek je vtedy sám so svojimi myšlienkami, a môže sa pokúsiť ich utriasť. Môže si takisto pustiť svoje obľúbené CD a spievať nahlas bez ohľadu na sluch niekoho iného. Môže sa smiať bez príčiny (tu sa mi v mysli vynára obraz z filmu Jerry Maguire, kedy sa Tom Cruise ako Jerry vracia z úspešného business mítingu a sám v aute hľadá ladením vhodnú pesničku, ktorá by sadla na jeho aktuálnu náladu)...Nerád pracujem cez víkendy. Ale niekedy sa inak nedá. Neurobím ja, urobí niekto iný. Poviem nie, kývne ďalší v poradí. Konkurencia je veľká, presadzuje sa čoraz ťažšie. „Prosím Ťa, keby si niekoho poznal, pomôž mojej dcére s prácou,“ oslovil ma včera jeden vzdialený príbuzný. Dlho sme následne debatovali na túto tému. Samozrejme rád pomôžem, ale... „Vieš, ona by do zahraničia nešla, asi by to nezvládla. A aj tu – dobrá by pre ňu bola práca so slušným platom. Za hociakú mzdu robiť nepôjde. A najradšej by šla tam, kde by sa už nič nemusela učiť,“ tlmočil mi príbuzný dcérin názor, aj keď s ním nesúhlasil. Sám sa totiž už roky ťažko pretĺka, isté obdobie bol aj v zahraničí a teraz je sám sebe pánom, pretože podniká. Podotýkam, že jeho dcéra len teraz skončila školu.Pri týchto jeho slovách som si pomyslel aj na moje roky pretĺkania sa od skončenia výšky. Najmä na obdobie, keď som relatívne dobrý džob so služobným autom v Bratislave opustil kvôli miestu v Prahe. Išli sme tam rodinka s ledva ročným synom. Do neznámeho prostredia, do prenajatého bytu. Manželka na materskej, žili sme tam doslova z ruky do úst. Ale neľutujem, pretože som tam nabral neoceniteľné skúsenosti a kontakty...Človek jednoducho musí vykročiť na cestu, bez zbytočného premýšľania o tom, aká tá cesta bude. Ak totiž bude len špiritizovať a nevykročí, je to celé zbytočné...„Všetko, čo chceme, leží pred nami,“ spieva mi tu do ucha jeden z bratov Nedvědovcov. Ani nevie, akú má v mojom prípade momentálne pravdu. Čašník mi totiž práve priniesol jedlo:-)... Skúsim sa na tú nostalgickú náladu najesť...