Starneme, otec

Možno prvé spomienky mám na to, ako si ma prihlásil do hokejového klubu v Trnave. Chcel si mať zo mňa nového Nedomanského alebo Šťastného. Našou Škodovkou si ma vozieval skoro ráno na tréningy do Trnavy. Denno – denne. Napriek tomu, že veľa tých dní nebolo, keďže sudičky mi dostatok hokejového talentu do kolísky veru nedali, v tom skoro rannom čase sa posilňovala naša väzba...Pamätám si na to, ako si sa počas môjho štúdia na základnej škole so mnou učieval (aj s maminou). Každý deň. Písal si so mnou i sestrou diktáty, skúšal si nás z učiva. Vedel si, kedy zvýšiť hlas, ale kedy aj pohladkať. Viem, že niekedy som Ti radosť neurobil. Keď som zatajil horšiu známku, a Ty si sa o nej dozvedel ža na rodičovskom. Klamanie, to bolo asi to jediné, čo si nám ťažko odpúšťal. Vždy si však nakoniec odpustil...Pamätám si na rok 1982, kedy som sa definitívne (pamätáš aj Ty?:-) rozhodol, že budem novinárom. Bolo to počas MS vo futbale v Španielsku, ako sme v TV pozerali zápas našich s Kuvajtom (remizovali sme 1:1). Neviem, či si vtedy veril, či to moja detská ledva desaťročná dušička myslí vážne. Možno aj hej, veď si bol svedkom toho, ako som hltal knihu za knihou, najmä tie so športovou tematikou. Ako som do svojho detského šuflíka písal svoju prvé novinárske pokusy. Ako som len pre Teba komentoval západy našich dedinských futbalistov...Jedno viem, že si ma v napĺňaní môjho sna vždy podporoval.Nezabudol som ani na míľniky, ktoré ste zažili s maminou pri mojej výchove a ktoré aj Tvoja tvrdá mužská duša potajomky pokropila niekoľkými chlapskými slzami. Bolo to vtedy, keď ste ma videli stáť na so zelenou stužkou nádeje. Aj vtedy, keď ste ma ešte v roku 1991 vyprevádzali na prvú cestu do Ameriky. Takisto pri obidvoch promóciách. A aj pri tom, keď som pred oltárom povedal jednej slečne svoje áno a ona sa stala mojou manželkou.Ako som dospieval, mával som chvíľky, kedy som si myslel, že ako chlap Ťa a nemám objať ani pobozkať, že nám stačia podania rúk. Akoby som sa hanbil za svoje city. Alebo ich chcel skryť za predstieranú chlapskú tvrdosť...Som rád, že ma to prešlo. A už Ťa vždy rád objímam či pobozkám s láskou tak, ako syn otca môže pobozkať. Dnes. Teraz. Vždy, keď Ťa stretnem...V živote nezabudnem na to, ako som ťa prvýkrát videl naozaj plakať. Bolo to na pohrebe Tvojho otca, a potom aj mamičky. Keďže nemáš súrodencov (stále sa aspoň raz za čas modlím za pokoj tam hore pre Tvoje dve sestričky, ktoré obidve v štyridsiatych rokoch minulého storočia zomreli vo veku 1 a 2 roky), bol si na rodičov veľmi viazaný. Možno viac ako iné deti. A po ich smrti si mal strach, že si na svete zostal sám...Ocino, spolu s mamičkou, hoci ste v dome zostali už sami dvaja, vedz že nikdy nie ste sami. Stále máte mňa i sestru, hoci už obidvaja máme svoje rodiny a z Dubového sme už dávno vyleteli preč do sveta. Ale hoci sme vyleteli, vieme, že sa máme kam vracať. Aj spolu s našimi deťmi, Vašimi vnúčatami.Otcom si bol a stále si fantastickým. Pre nás najlepším na svete.Pre vnúčatá si zase tým najlepším dedkom. Keď sa všetci vrútime k Vám do domu, hneď je celý hore nohami. Štyri vnúčence už predstavujú pomerne slušnú „ničiacu“ silu, že?:-)Viem, že napriek tomu, že sa naoko na deti zlostíte, ste najšťastnejší na svete, že hniezdo sa aspoň raz za čas naplní...V detstve a počas dospievania si do mňa investoval aj s maminou veľa času a energie.Vedz, že sa snažím, a aj som pripravený v budúcnosti Vám túto starostlivosť vracať. Pretože ja to isté teraz robím s mojimi deťmi.Pretože taký je kolobeh života...