Stratil som už druhého učiteľa

Ja som mal to šťastie stretnúť niekoľko takýchto vzácnych ľudí. Žiaľbohu, dvaja na mňa (verím) dávajú pozor už „tam hore“...Prvým bol človek, ktorý mi podal pomocnú ruku štyri roky dozadu, v čase, keď som bol úplne na dne. V rodinke sme sa ešte vyrovnávali s autizmom, o ktorom sme predtým takmer nič nevedeli. Pracoval som vtedy v spoločnosti, ktorá bola už pred mojím nástupom na hrane existencie a od začiatku mi pravidelne meškávali výplaty aj dva-tri mesiace. Tiesnili sme sa traja v jednoizbovom byte s rozlohou sotva 30 metrov štvorcových, vyhliadka na niečo väčšie takmer nulová.Ten pán ma doslova dokopal k tomu, aby som sa osamostatnil a začal robiť na seba. Bol šéfom jednej veľkej firmy, ktorá sa stala mojím prvým klientom. Nič mi zadarmo nedal, skôr naopak. Stále ma tlačil k väčšej snahe. Ale nikdy sa zároveň nezabudol spýtať, ako doma. Ako autizmus.Pamätám si to akoby to bolo dnes. Ten chlap mal necelých 47 rokov. Bol zdravý, športoval. Stále sa usmieval. Optimista. Jedno ráno mi volala jeho sekretárka, že cez víkend sa mu priťažilo a skončil v nemocnici.O 5 mesiacov som mu išiel na pohreb. Tento môj učiteľ zvládol veľa výziev. Na rýchle postupujúcu rakovinu pečene však nestačil...Druhý môj učiteľ, ktorý už medzi nami nie je, odišiel navždy túto sobotu. Zavolal mi to jeho syn. Veľmi som si vážil a len tak-tak som zadržiaval slzy, keď mi do telefónu vravel, že pohreb bude síce v úzkom rodinnom kruhu, ale boli by radi, keby som prišiel aj ja, ak budem môcť. Aj jeho mama vedela, že som mal s ich otcom blízky vzťah...Tento druhý môj učiteľ mi vstúpil do cesty asi 3 roky dozadu. A bol mi radcom nielen v profesionálnej, ale aj v osobnej oblasti. Pamätám, že raz mi nalial takej hubovej polievky, že som dva dni z toho nespal. Neskôr sa mi priznal, že to prehnal. Preto, lebo mu na mne záležalo. Vraj ak mu je niekto ukradnutý, kašle naňho aj v oblasti dohovárania.Vedel som, že je chorý. Ale keďže tiež nemal veľa rokov, len niečo vyše 60, veril som že nad rakovinou vyhrá. Žiaľbohu vyhrala opäť rakovina...Pán P. a pán D., ďakujem a nezabudnem!