Trúba helerova, bastriguli a iné kvázi nadávky

Uvedomil som si, že toto slovné spojenie bude minimálne po istý čas uňho veľmi obľúbené. Tak ako iné, ktoré keď jeho (prípadne aj Barborkine, ona je už tiež dobrý výmyselník) šibalstvá presiahnu mieru, použijeme na upokojenie situácie. „Bastriguli hore dole!“ imitoval Majo mamu včera, keď nechcel dojesť večeru. Pričom ona ani oné „bastriguli“ nepoužila. Na jazyk sa jej však tlačilo.Mňa má Majo v tomto smere tiež prečítaného, vie že používam nasledovný výhražný výpad: „Terentetelampáštuhnet!“ Toto „terentete“ zvykol používať môj nebohý deduško, keď sa hneval. Lepšie povedané – keď sa naoko hneval (vážne sa dlho hnevať nevydržal, bol to ťažký dobrák od kosti). Takže stačilo jedno „terentete“, a ja som sa zvykol ako dieťa ukľudniť. Druhé „terentete“ by už totiž ani spolovice také humorné nebolo...Inak kvázi nadávanie mojich starých rodičov som mal veľmi rád. Okrem už spomenutých používali aj iné zlaté vetné spojenia. Keď sa napríklad moja babička hnevala na niekoho z rodiny, že strieda viacero aktivít vo svojom živote, povedala mu to napriamo, bez okolkov – uvádzam rýdzou trnavčinou: „Čo chodzíš jak svina po hovnách?“Žiadne neslušné nadávky starí rodičia nepožívali. No – aspoň vedome. Babička si zvykla, keď ju niečo naštvalo, intuitívne uľaviť: „Jebémci!“ Za vážne zahrešenie to však nepovažovala ani ona, ani my. „Jebémci“ skrátka zľudovelo.V našej dedine však nikto veľké haló nerobil ani z toho, keď si chlapi občas uľavili aj vyslovene neslušne. Skôr z toho bola občas dosť vtipná príhoda. Môj otec takto spomína na jedného z chlapov z dediny, ktorý si servítku pred ústa veľmi nezvykol dávať. Ocino šiel raz okolo ich záhrady a vidí, že 6-ročný vnuk toho chlapa je vylezený na vysokom strome a snaží sa dostať z neho dolu. Náhodou sa tak stal svedkom ich rozhovoru, po ktorom šiel (od smiechu) do kolien...Onen chlapík zrazu kričí na vnuka: „Ty dávaj pozor, lebo je...dolu!“Odpoveď vnuka: „Dedko neboj, neje...!“