Jeho bežecké začiatky, to bol veru kríž. Pri rozcvičke nezvládol jeden poriadny drep dotiahnuť. O úkrokoch do strán a strečingových cvikoch ani nehovoriac (ale to mávam aj ja problém:). Všetko to boli ani nie polovičné imitácie cvičení. Pri každom cviku frflal tak, ako som ešte žiadneho autistu nepočul. Ale aspoň sa hýbal.
Bežecké vykročenie bolo podobným zážitkom. Nevedel, čo si počať s rukami. Nohy vliekol za sebou ako vojak po tridsaťkilometrovom presune s plnou poľnou. Pritom po desiatich metroch, červený a fučiaci zároveň, zastal. A že ide do auta...
„Ja Ti dám do auta, hýb sa Majo! A keď nevládzeš bežať, prejdi do chôdze. Ale nezastaň!“ zneli moje pokyny.
Prvá norma znela jedno kolo, to znamená asi 330 metrov. Prešiel to ako Hrušinský vo svojom aute zvykol v kultovej strediskovej „Vesničce“, kochajúc sa okolitou krajinou. Ale prešiel. Postupne sme dávky zvyšovali. Dve. Tri. Štyri...
Včera to už bolo sedem kôl...Prvé sme prebehli bok po boku. A tretie a piate sa snažil takisto bežať bez prerušenia. Nebolo to síce v žiadnom závratnom tempe. Aj koordinácia pohybov má stále takú svojskú. Ale ide, nevzdáva sa. A to je na tom to najkrajšie. Že aj pri tejto aktivite (tak ako napríklad pri tanci, korčuľovaní, lyžovaní či bicyklovaní) prekonáva chalanisko sám seba. Že vstane od počítača a učí sa systematicky tráviť čas aj inak. Pohybom. Na čerstvom vzduchu...
„Mami, poslúchal som ocka pri behu. Ani som nejačal, ani som nebol drzý. Ako ma pochváliš?“ spýtal sa po návrate manželky. Pochválila ho. Urobila by ale tak aj bez vyzvania. Pretože Majo si to zaslúži. Bez ohľadu na to, koľko kilometrov alebo metrov prebehol či prešiel. V našom prípade to naozaj nie je fráza, keď povieme, že nie cieľ, ale cesta, každá jedna z ciest a vôbec prvé kroky na nej sú tie najdôležitejšie...
Majo je aj svojou povahou vytrvalý bežec. A určite nie osamelý.
