Už sa nechcem dať naklonovať!

Podobnú päťminútovku som dnes v práci mal aj ja. Zakončil som ju obligátnou výzvou (myslel som že do stratena:-): „To by som sa musel naklonovať, aby som všetko stihol vyriešiť a bol spokojný!“ Výzva síce bola myslená do stratena, respektíve dovnútra môjho cteného ja:-), avšak započul ju aj o niekoľko rokov starší a skúsenejší kolega. S pochopením a pokojom reagoval na obede na moje potenciálne klony: „Pán kolega, viete si predstaviť, že by v tejto veľkej miestnosti obedovalo namiesto zhruba 100 pre Vás väčšinou neznámych ľudí 100 Vašich klonov, 100 Jozefov Bednárov? Nestratili by ste chuť do jedla?:-) Uvažujete napríklad aj o tom, že by Vaše naklonované maličkosti s najväčšou pravdepodobnosťou nerobili pre Vás, ale robili Vám konkurenciu? A že by Vás mohli aj nahradiť vo vzťahu k Vašej polovičke?“Zabehlo mi od smiechu, mal som problémy dojesť. Ad absurdum dovedené do konca, moje klony by mi naozaj „mali šancu“ robiť dobré nervy. Tá roztržitosť! Nedochvíľnosť! Všímal by som si určite na nich každú maličkosť, vytkol aj drobné faux paus. Viem však, že by príliš nepočúvali a robili si veci po svojom:-)...Nie. Už ani slovo o vlastnom naklonovaní. Radšej počkám, až dorastie môj syn. Podľa nezainteresovaných je vizážou celý ja, podľa neho spoznávajú na uliciach Trnavy moju manželku. „Vy musíte byť pani Bednárová. Veď to je celý malý Jožko,“ komentujú s úsmevom fyziognómiu môjho syna Mareka mamine dlhoročné známe.Ono talent na public relations (vzťahy s verejnosťou - obor, ktorému sa venujem v práci) Marek má už teraz ako 5-ročný. Ak niečo vyvedie, zvykne manželku odzbrojiť jednoduchou vetou: „To nič, to sa stáva!“Už ani slovo o vlastnom naklonovaní. Marek je môj pomyselný klon:-)...