Veľký Devín, predštartová horúčka – a sen o malom Devíne

Priznávam, že od nervozity som toho zo soboty na nedeľu veľa nenaspal. A beh ma prenasledoval aj v nočnom sne, videl som sa ako bežec na nejakom cezpoľnom behu, celý zablatený, a bojujem, bojujem. Ak by ma však v nedeľu ráno aj chceli prepadnúť nejaké pochybnosti o účasti na pretekoch, po synovom prebudení nemajú šancu. „Tati, ideme ťa teraz všetci povzbudzovať, dobre? Že – tati, do toho, do toho!!!“V nedeľu ma teda na štart prichádzajú povzbudiť aj manželka s obidvomi deťmi. Chcú vidieť tatinka bežať. A o dušu povzbudzovať...Po príchode na miesto pretekov, asi 40 minút pred ich štartom, už po okolitej prírode krúžia desiatky bežcov, zahrievajúc svoje svaly na blížiacu sa bežeckú tortúru. Po pár minútach sa k nim pridávam aj ja. Bežím len pár minút, ale potom sa radšej vraciam k autu...„Už si rozcvičený?“ pýta sa ma prekvapená polovička.„Iste, veď nezabehnem v rozcvičke viac kilometrov, ako v príprave,“ snažím sa o zachovanie nadhľadu a humoru. Aj keď do smiechu ma naplno zúriaca predštartová horúčka nepúšťa.Na štarte stretávam aj niekoľko kamarátov a známych. Každý z nich ma upokojuje, že na Devíne je dôležité dobehnúť. A že ani oni nie sú vo forme. Neverím im. Za pravdu mi dáva už štart. Tí z kamarátov, ktorých v tom mraku bežcov vidím, vyrážajú smer Bratislava ako rýchle šípy. Ja volím skôr pomalší štart.Moja stratégia na trati je jasná. Nezblázniť sa hneď na začiatku. Prvú polovicu otestovať svoje sily, skúsiť nájsť a nastaviť „svoje“ strojové tempo. A ak to pôjde, zblázniť sa (na moje natrénované pomery) v druhej polovici pretekov.Musím povedať, že som čakal ťažší beh. Že možno pôjdem chvíľkami aj krokom. Nič také sa, chvalabohu, nestalo. Celú trať nakoniec prebieham relatívne ľahko (aspoň v kontexte v príprave odbehnutých kilometrov), bez väčšej krízy. Najmä jej druhá polovica, od Riviéry, bola pohodová, sily (nielen mne) dodávali najmä pri trati povzbudzujúci ľudia. Neviem, koľký v „mojej“ kategórii dobieham. Posledný však nie som. Čas 1h 11minút po tej dlhej pauze tiež celkom beriem. Aj keď – ak by som mal nabehané o niečo viac, hodinovú métu by som chcel určite atakovať. Verím, že o rok tá hodina padne.„Tati, a kedy pôjdeš zase behať? Kedy budem zase kričať – do toho?“ pýta sa ma po návrate domov synátor. Mňa, ledva chodiaceho. Na smrť ustatého. Krívajúceho. Druhý Devín by som veru hneď teraz nezabehol...„Majko, ak chceš, spolu potrénujeme, a nabudúce pôjdeš aj ty – do detského behu. Chceš?“ pýtam sa syna.„Nie, nejdem teraz behať, idem sa hrať na počítači!“ odpovedá, mysliac, že by mal ísť behať okamžite.Nevadí, skúsim ho postupne zlomiť. Už sme párkrát spolu behali, celkom sa mu páčilo. Ak by zvládol malý Devín o rok, bolo by to naše (ďalšie) veľké víťazstvo...