Veselý človek z Ameriky

Začalo to tak mesiac dozadu, jedným nenápadným mailom. Napísané v ňom bolo asi toto: „Pán Bednár, som nezávislý novinár píšuci pre miestny denník v Bostone. Nasledujúci týždeň prídem na Slovensko, na pracovnú cestu. Písať budem o závislosti nezávislých médií. Rád by som napísal aj o zástupcovi istého vybraného média. Pomôžete mi s tým?“Americký novinár sa neozýva každý deň. A americký novinár slovenského pôvodu, píšuci z adresy miroslav.vesely@zoznam.sk? No nepomôžete mu?Odpísal som, že pomôžem. Nechal som mu na mňa aj mobil.Ocenil to? Choďte niekam. Asi aj v Amerike platí, že za dobrotu na žobrotu.„Dobrý deň, keďže som si o Vás, o vybranom médiu i o jeho zástupcovi zistil isté informácie, na rozhovor nereflektujem,“ odpísal na druhý deň.OK, pomyslel som si. Veselo to začalo, neveselo to končí. Taký je život.O tri minúty po tom, ako som dočítal jeho veselý mail, sa k nepríčetnosti rozosmial môj starší kolega sediaci oproti mne.„Pán kolega, neuveríte, kto mi píše. Veselý! Vraj že či mu teraz pre zmenu ja nesprostredkujem rozhovor a informácie o slovenských médiách!“ povedal, neveriacky krútiac hlavou nad veselou vynaliezavosťou amerického novinára.Aký požičaj, taký vráť.„A viete čo, ja mu odpíšem!“ odpovedal si kolega viac pre seba ako pre mňa. Ani nečakal na moju reakciu.Odpísal zhruba toto: „Vážený pán Veselý, keďže som si o Vašom pôsobení v Bostone zistil isté informácie, nereflektujem na Vašu ponuku.“ Obidvaja sme sa nahlas rozosmiali.Neviem, ako reagoval Veselý. Bez ohľadu na reakciu však odpísal. Nie kolegovi, ale mne. Preposlal mi kolegov mail. „Pán Bednár, toto je asi Vaša práca,“ mylne dedukoval. „Rád by som sa predsa len stretol. Prilietam vtedy a vtedy.“ Volám okamžite kolegovi. „Veselý sa ozval!“ ruším ho na stretnutí. „Vykašlite naňho, keby niečo vážne chcel, zavolá,“ odpovedá skúsenejší, viac nad vecou stojaci, emóciám tak nepodliehajúci kolega.Pár hodín po jeho (veselého) údajnom prílete na slovenskú hrudu som dostal ďalší mail. Tentoraz však už z adresy milan.vesely@centrum.sk!!! „Pán Bednár, som na Slovensku. Verím, že sa stretneme. Have a nice day,“ toľko slovensko – anglické znenie jeho mailu. Podpísal sa M.Veselý, takže som už úplne popletený, či je Miro, alebo Milan.Neozvali sme sa. Nezavolal ani on.O pár dní, keď sme si už mysleli že je späť v USA, sa ozval opäť. „Pán Bednár, napriek počiatočným nedorozumeniam, bol by som predsa len rád, keby sme sa stretli. Ozvite sa mi na môj americký mobil (ktorý v texte uviedol).“ Tento jeho mail som dostal v jeden deň podvečer. Chcel som odpovedať na druhý deň, ale bol som veselo predbehnutý. „Pán Bednár, neozvali ste sa, napriek tomu že som nechal aj americký mobil. Zistil som si o Vás, že sa realizujete na viaceré strany. Je zaujímavé všetko stíhať. Ale čoby aj nie, veď deň má len 24 hodín...Rád by som o tom napísal článok, bolo by to určite zaujímavé. Ozvite sa. A nezabudnite, o pár dní odlietam.“Vykašľal som sa naňho. Keby mal seriózny záujem, zavolá. Keby mal seriózny záujem, dá mi konkrétne otázky aj do mailu. Keby bol čo k čomu, chová sa inak. Nemení si detinsky meno a aj mailovú adresu. A bol by mu šuma fuk, ako ja trávim čas a čo stíham. Najmä keď nerobím nič zlé...Už by mal byť jeden deň doma. Ak vôbec je Američan. Ak vôbec existuje. Aj keď – ak by neexistoval, neviem, kto by mal toľko času, aby sa takto veselo hrajkal. Čo by ho k tomu viedlo.Overoval som si ho na webovej stránke jeho domovského média. Našiel som v archíve 5 údajov s menom M.Veselý. Päť článkov, v ktorých sa spomína jeho meno a ktoré uverejnil v rokoch 1980-1993. Viac ako desaťročie je podľa tohto zdroja „ticho“...Týmto textom ma však tento príbeh prestáva zaujímať.Pri mene Veselý však už asi navždy spozorniem:-):..