Violetta z Buenos Aires

Skoro mi zo šoku rožok v krku zabehol. Teda - ak už aj v marci prichádza s tým, kam by chcela ísť cez letné prázdniny. Ale čakal by som Tatry, Vysoké či Nízke. Terchovú. Vlkolínec. Slovenský raj. Miesta, ktoré pozná doma na Slovensku. Možno Turecko alebo Chorvátsko. Ale Buenos Aires? Čo vyhrala v lotérii a ani o tom s maminou nevieme?„Barborka, Buenos Aires? Si si istá? To kde si na to prišla? A kde to vlastne je?" skúšam dcérku, či presne vie, kam by to chcela s nami ísť.„Podľa toho, čo som počula, by to malo byť niekde vo Francúzsku, tati," šokuje ma Barborka po druhýkrát. „Ale prosím Ťa pekne. To som ani nevedel. A čo by si vlastne v tom Buenos Aires, ležiacom niekde vo Francúzsku, chcela vlastne robiť?" dávam dcérke, už rozdýchaný z tohto nečakaného "argentínsko - francúzskeho" budíčka, doplňujúcu otázku.„Vieš, spolužiačka vravela, že tam majú všetko z Violetty predsa!" argumentuje rázne.V prvej chvíli (a ani v druhej) tú Violettu (na rozdiel od Buenos Aires) neviem zaradiť. A nie je na to ani čas, musíme sa do školy ponáhľať. Namiesto mňa však robí bodku za touto milou diskusiou Majko. Typicky svojím spôsobom, ktorý nás už nedokáže prekvapiť:„Tati, maminka, ja nechcem ísť do žiadneho Buenos Aires. Musíme ísť do školy, Bože, už bolo pol ôsmej, budeme meškať!"A bolo vybavené...Neviem, či sa k téme Buenos Aires Barča ešte niekedy vráti. Musím si dovtedy naštudovať tak to, či náhodou nejaké menšie Buenos Aires naozaj neleží aj vo Francúzsku (čo nepredpokladám). A najmä si musím pozrieť fakty o Violette, aby som bol pre Barborku rovnocenným partnerom do debaty. Do toho originálneho, argentínskeho Buenos Aires však v lete určite nepôjdeme. Ani o rok. To by bol drahý špás. Ale ak by tá Violetta chcela prísť k nám, dvere má otvorené...