Vtedy a dnes

Moja nebohá stará mama zvykla onoho času hovorievať, že za jej mladých čias (po rozpade Rakúsko-Uhorska), to sa žilo lepšie. Moja vzdialená príbuzná z USA zase tvrdí, že logicky žije každá generácia lepší život. Že ona sa má lepšie ako jej rodičia. Jej deti sa majú lepšie ako ona. A pôjde to takto ďalej...Snaha porovnávať, kto žil či žije „lepší“ život, je pre ľudí asi typická. Čo to ale znamená „mať sa lepšie“?

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (13)

Vtedy, a nebolo to tak dávno, sme mobily nemali. Napriek tomu som nemal pocit, že by „ľudia spolu nehovorili“. Skôr naopak. Ľudia spolu hovorili, možno síce nie tak často ako dnes, ale o to kvalitnejšie. Bez mobilov nebolo toľko balastu a povrchnosti v komunikácii, boli sme si vzácnejší. Bez mobilov musel človek aj intenzívnejšie používať vlastnú hlavu. Aby si efektívne zorganizoval čas. Aby na druhej strane pevnej linky zastihol toho, koho chcel, vtedy, kedy chcel a mal. Aby dodržal sľub a zavolal v určený čas. Aby sa jednoducho nespoliehal iba na mobil. Vtedy, a nebolo to tak dávno, sme nemali ani počítače. Písali sme na písacích strojoch. Práca v redakcii či v kancelárii bola charakteristická nepretržitým ťukotom prstov do klávesov písacieho stroja. Zarovnať do stroja papier. Pripraviť „bielítko“ na opravovanie chýb. A ideš. Napriek tomu som nemal pocit, že by trpela kvalita písania. Skôr naopak. Na písacom stroji sa chyby neopravovali tak ľahko ako na počítači v textovom editore. Nehovoriac o vymazávaní častí textu, ktoré chceme štylisticky inak napísať. Pri písaní na stroji si človek už vopred musel aspoň zhruba v hlave „nanečisto“ vystavať štylistickú stránku textu. Vtedy, keď neboli počítače, sme aj inak trávili voľný čas. Boli sme viac vonku – na ihriskách, na bicykloch, na výletoch. Či len tak na prechádzkach. Dnes sú dni, kedy všetok voľný čas trávime „na počítači“. Prácou. Hraním hier. Alebo obyčajným blúdením po internete.Vtedy, a nebolo to tak dávno, neboli ani obchodné centrá. Napriek tomu som nemal pocit, že by nám chýbali. Skôr naopak. Chodili sme viac „von“. Na výlety. Do prírody. Alebo sme aj zostali doma. Jednoducho sme však boli nútení viac popremýšľať, čo s voľným časom. Pretože ísť na nedeľný „výlet“ do obchodného centra a tam sa „premávať“ po obchodoch sa vtedy nedalo. Vtedy, a nebolo to tak dávno, sme nemali ani toľko televíznych programov na výber. Jednotka, dvojka. A okrem toho možno Česi a Rakúšania. Napriek tomu som nemal pocit, že by nám chýbali. Tak, ako sme nadávali na program, že „nič nedávajú“, vtedy, nadávame aj teraz. Teraz nám však trvá dlhšie to aj zistiť, programov je oveľa viac. Takmer na každom nás chcú uzabávať k smrti. A zabiť náš čas.Jednu vec sme však vtedy tuším mali vo väčšej miere. Viac času a pokoja ako dnes. Pomyselný imperatív úspechu, dnes toľko pertraktovaný, nás vtedy toľko netlačil. Vtedy akoby malo všetko istú svoju postupnosť a rad. Tak ako sa striedajú ročné obdobia, tak platilo, že človek musí najskôr mať „chlieb v rukách“. Potom získavať (životné) skúsenosti. A až potom môže niekým byť. Pri stretnutí sme sa pýtali skôr na to, ako sa darí v rodine. Ako zdravie. A nie kto je na akej pozícii. Či koľko zarába. Vtedy sme sa nehnali toľko za peniazmi a kariérou. A viac si vážili rodinu, súkromie. Nie, vtedy zďaleka nebol svet ideálny. Tak ako nebol ideálny nikdy, tak ako nie je ideálny ani dnes - pretože ideálni nie sme ani my ľudia. Preto jediné, čo nám, tak ako našim predkom zostáva, je nutnosť hľadať aspoň aké-také šťastie a pokoj v sebe. Bez ohľadu na dobu, v ktorej žijeme, je toto asi jediná cesta k vyrovnanému životu. Pretože dnes sa síce môžeme mať lepšie, ak zoberieme ako meradlo vonkajšie veci, pôžitky, možnosti. Ale žiadne bohatstvo okolo, ani možnosť cestovať povedzme aj na kraj sveta, nám bohatý vnútorný život a pokoj nezabezpečia. Zvládnuť túto úlohu musíme iba my sami vo svojom vnútri...