Záchodová odysea

WC v teple domova, so splachovačom, je výdobytkom iba posledných desiatok rokov. Moji rodičia napríklad ešte vyrastali v dome s takzvaným suchým záchodom. To znamená, že pešo chodili trošku ďalej, až na dvor. Bez ohľadu na to, či mrzlo, alebo bolo teplo, či bolo svetlo a či tma. Slogan „keď musíš, tak musíš“ platí (a to doslova) práve pokiaľ ide o odskočenie si na záchod.Tento suchý záchod v podobe drevenej „kadibúdky“ mali obidvaja starí rodičia na dvore až do svojej smrti. Pre nás, deti ich detí, ktoré vyrastali už v „normálnom“ záchode v teple, a so splachovačom, však bol suchý záchod vždy veľkým dobrodružstvom. Ako dieťa som naň chodil celkom rád. Spomínam na dierku, ktorou som zvnútra pozoroval svet mimo. Sliepky a kohúta na dvore či susedu za plotom. Zo záchoda som ich mohol pozorovať inkognito, čo ma na tom asi najviac bavilo.Suchý záchod u starých rodičov doslova stojí za mojou záľubou v čítaní novín. Dedko tam zvykol nechávať denníky Smena a Roľnícke noviny, nielen na čítanie, ale aj na „iné použitie“. Takže keď som sa „na trón“ uvelebil ja, a vedľa boli noviny, dokázal som na onom tróne „tróniť“ aj pol hodinu. Pravda, ak ma neomíňal zadok – nielen od zimy, ale aj od ostrých hrán dreveného „trónu“. Ale s novinami sa dalo vydržať.Obidvaja starí rodičia mali vo svojom suchom záchode prišpendlený vždy aktuálny ročný kalendár v podobe plagátu – jedna babička najmä kalendár Slovenky, ale vyskytli sa aj plagáty z dostihových pretekov, Jednoty. Už vtedy tým kalendárom dominovali pekné ženy, čo som pochopiteľne kvitoval už ako chlapec (a asi aj zvyšní chlapi v rodine). Takže aj tento detail pozitívne vplýval na hodiny trávené na (suchom) záchode.Spomínané miesto (myslím globálne, nie iba suchý babkin záchod) sa práve vďaka možnosti nerušene čítať postupne stávalo mojím obľúbeným. Ako roky plynuli, zvykol som si na ňom (už v teple domu či bytu) zmazávať manko nielen čo sa neprečítaných novín, ale aj kníh týka. A keď som nedočítal (reálne knižku na jedno posedenie som napriek rýchlemu čítaniu zvládnuť nedokázal), nechal som si materiál (na čítanie) tam. Čo rozčuľovalo v mojom detstve najmä moju mamu. „Furt tam nechávaš haldy novín, prečo si to nezebereš, keď dokončíš?“ komentovala moju záľubu v čítaní na WC. Ale keďže som nebol iný ako ocino (a ani ako ona – mamina tiež rada číta...), tolerovala mi to. Určite viac ako čítanie pri jedle.Inak napriek tomu, že nás doma viac ľúbilo čítať noviny a knižky na záchode, nikdy sme sa oň (WC) nebili. Pretože sme mali záchody dva. Aj to je výhoda rodinného domu...V byte býva v tomto smere problém. Pretože ak to na niekoho príde, tak to zvyčajne príde aj na zvyšok rodiny. A keďže záchod máme iba jeden, je problém. Najmä Marek je v tomto smere špecialista. „Tatino, Jožko, Majkovi sa chce kakať!“ dokáže ma prerušiť v okamihu „zasadnutia“, ani stranu novín nemám šancu prečítať.„Ako to povieš správne?“ vždy sa márne snažím získať čas.„Prosím, chce sa mi ísť kakať,“ prichádza väčšinou s odpoveďou, ktorú už musím uznať. A musím potom aj končiť.Okrem čítania novín a kníh si na záchode vždy aj odpočiniem. Ako sa sebou zavriem dvere a sadnem si, mám pocit, že som vo vonkajšom svete zahodil aj všetky svoje starosti. Všetky trápenia. Ak ma v takom okamihu práve výraznejšie nebolí brucho, tak ma čaká paralela s Jakubiskovým filmom asi v tom zmysle „sedím na záchode a je mi dobre“.Zle je ale vtedy, keď to s tým sedením preženiem a stŕpne mi noha. Vtedy zo záchoda vyletím ako šíp a „tam a späť“ sa prechádzam po byte s bolestným výrazom v tvári, snažiac sa všetky „mravce“ v chodidle dostať nejakým spôsobom preč. Manželka sa ide popukať od smiechu pri pohľade na mňa, bolestne chodiaceho...A na záver dva príbehy o tom, ako sa mi záchod raz za čas úspešne derie aj do mojich snov. Stalo sa to ešte v čase, keď som robil textára v jednej reklamnej agentúre, a naším klientom bola nemenovaná poisťovňa. Vymysleli sme jej slogan „svet vzájomnej dôvery“. Mojou úlohou bolo následne vymyslieť inzerciu. Do úlohy som bol doslova „zažratý“. Až tak, že jednu noc sa mi sníval príbeh o tom, ako som bol na záchode, ktorý sa zapchal. Ja som sa okamžite vynašiel, hajzlovým zvonom záchod prepchal, víťazoslávne (ten zvon) zdvihol a s úsmevom zahlásil: „Zvon. Svet vzájomnej dôvery!“ Druhý sen so záchodom sa mi sníval toť pár dní dozadu. Žiadny veľký príbeh to nebol. V tom sne boli Vianoce, a ja som videl, že okrem klasického vianočného stromčeka v obývačke (síce som ho vo sne nevidel, ale dedukujem že sme ho mali:-) máme stromček aj na záchode. Videl som to z nadhľadu akoby spoza kamery – ja, sediaci a čítajúci, a vedľa mňa v tom stiesnenom priestore vianočný stromček. A potom pohľad na mňa, ako sa usmievam pri pohľade na našu kreativitu. Vianočný stromček na záchode – veď to sa len tak nevidí! Inak či pod ním boli darčeky, neviem, nešlo sa mi na takom malom priestore zohnúť – a predsa len ihličie trošku pichá...Záchod je miesto spravodlivé, všetci ľudia, bez ohľadu na pohlavie, rasu, status, jednoducho všetci sú si na tom mieste rovní. Jednými zatracované miesto, inými velebené. Každému z nás však vie život uľahčiť. Vtedy, keď to potrebujeme. Nie je veľa takých miest...