Žiť normálny život

...aby človek neprepadol pocitu, že ak je zástancom klasickej rodiny, ktorú tvoria muž, žena a prípadne aj deti, že by si mal sypať popol na hlavu a vyčítať si mentálnu uväznenosť niekde v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Lebo to o ňom zvykne tvrdiť druhá strana. ...aby človek nemal pocit, že je pomaly z inej planéty, ak mal to šťastie na dobrého partnera a žije roky vo fungujúcom manželskom zväzku. Lebo veľa ľudí také šťastie nemalo a vo vzťahoch tápu. Končia potom často sami, prebiehajúc zo vzťahu do vzťahu. Mysliac si, že hľadajú a aj nachádzajú (na chvíľu) svoje šťastie. A že oni sú tí slobodnejší. Pritom sa im iba nedarí nájsť samých seba....aby človek v živote nerezignoval na vyváženosť , respektíve na priblíženie sa k nej a tak napríklad aby na úkor súkromného života beznádejne neprepadal práci. Pretože práca a hocaký úspech v nej sú iba tou pomyselnou poľnou trávou. Ktorá najmä v čase krízy nemusí mať dlhé trvanie, ani veľkú cenu. Človeka imaginárna, neživá práca v zlých časoch nepodrží. Ale najbližšia rodina či priatelia väčšinou podržia, sú oporou. Tí sú tou stáročiami overenou, ozajstnou hodnotou v našich životoch....aby sa človek ľudovo povedané, s prepáčením neposral z úspechov, ktoré možno dosiahne v pracovnom či súkromnom živote. A takisto aby nepustil do gatí ani pred inými ľuďmi. Svet je plný egocentrikov, ktorí sa považujú za riaditeľov zemegule. Tí však skôr či neskôr väčšinou narazia. Zistia, že nie sú dokonalí. Pretože nikto nie je dokonalý. „Dokonalí“ ľudia dokonale nudia....aby človek nerezignoval na vieru, že slušnosťou, čistotou a korektnosťou ďalej zájde. Svet, v ktorom žijeme, nie je ideálny. Tí vlci občas vyjú poriadne nahlas, naznačujúc, že ak aj my nezačneme, do svorky nás nezoberú. Ale ak vydržíme a nezohneme chrbát...Šťastie človek musí hľadať inde, nie medzi nimi....aby človek napriek pracovnému tlaku nezabúdal na starostlivosť o svoje zdravie. Keď sme mladší, mávame pocit, že svet bude naveky náš a že zdravie je akýmsi automatickým, neodnímateľným benefitom, ktorý sme dostali od sudičiek ako veno. Rokmi prekvapení zisťujeme, že to nie je pravda. Preto si v tejto dusnej, predovšetkým na výkon orientovanej dobe, musíme najmä zdravie chrániť. Bez neho je všetko stratené. Plány bezpredmetné. Sny nezrealizovateľné.Žijeme čudnú dobu v čudnom svete. Sú chvíle, keď závidím Majkovi jeho autistický svet. Čistý, svet nevinnosti a istej naivity. Svet úsmevov a pohľadu na život cez srdce. Nie je riešením, aby v ňom človek hľadal azyl. Ale inšpiráciou pre mňa zostáva. Pretože ukazuje aj nám zdravým, že šťastie nájdeme len vo svojom vnútri. Vonkajší svet nám hlbšie šťastie nemôže a ani nevie ponúknuť...