Zostať Malým princom...

Nevinné detské hry. Z hľadiska výhry či prehry ich deti vážne berú obrazne povedané len päť minút po skončení, neskôr sa výhra či prehra v nich dosiahnutá v čase stráca. Napriek tomu, že tie prehry často bolia. Ale keďže ide „iba“ o detskú hru, každá prehra napriek pochopiteľnej bolesti a slzám vždy prebolí. Po každej sa deti nakoniec zdvihnú a pokračujú ďalej v hre...Inak to však ani nemôže byť. Len prehrami sa naučíme vážiť si výhru.V detstve býva hra naozajstná. Úprimná. Nefalšovaná. Žiadne peniaze, tlak gólov, bodov či sekúnd. Iba detská hra pre samotnú krásu z hry, pre zábavu. Smiech po nej zvykne trhať bránicu. Plač spúšťať z očí slzy ako hrachy. V detstve býva vždy do hry naplno zapojené aj srdiečko. Veď sa predsa nedá hrať „len tak“! Do hry sa človek musí vložiť celý! Inak ho druhí prekuknú. Budú mať naňho ťažké srdce. Pretože svoje srdce nechal sedieť na lavičke medzi náhradníkmi. Možno alibisticky, zo strachu zo zraniteľnosti. Ale to sa medzi deťmi nenosí. Aj preto deti vždy odhalia hru s duchom neprítomnými dospelými. Mysliacimi na prácu, na peniaze, na všeličo iné, len nie na to najdôležitejšie. Na detskú hru. Deti na to možno nič nehovoria. Ale srdiečko im krváca. A bez neho strácajú zápal. Len tak naoko sa hrať nevedia... Hra v detstve ešte nesie všetky rysy fair-play. Dodržiavanie pravidiel býva jej základom. Pri detskej hre sa jednoducho nepodvádza. „Ja sa nehrám!“ výstižnejší protest proti neférovej hre druhej strany v detstve hádam neexistuje. V detstve úprimne veríme v pravdu, v stanovené pravidlá. Sme plní ilúzií, že len s dodržiavaním pravidiel prichádza úspech. V druhom prípade iba červená karta...Spomienky dospelých na detské hry. Existujú na fotografiách. Rozprávajú svoj príbeh na videokazetách. Vracajú sa v snoch. A niektorí dospelí majú to šťastie ich prežívať opäť, tentokrát so svojimi deťmi...Je krásne pamätať si na vlastné detstvo. Spomínať na detské hry, ktoré nás formovali do života. Je krásne zostať aj v dospelosti Malým princom...