Ako sa zo mňa (zatiaľ) nestal lyžiar

Vinný za to, že zo mňa nie je možno slovenský Tomba, je najmä nedostatok snehu v miestach, kam ma doteraz život zavial. Ani rodná dedina, ani hlavné mesto, ani vedľajšie mestečko smerom k maďarským hraniciam sa v zime nemôžu chváliť nejakým nadbytkom snehu. V detstve sa síce raz za čas Perinbaba ešte dokázala zblázniť a nafúkať (v tomto smere si nížinu rozliehajúcu sa okolo mojej dediny vedela riadne vychutnať) do rodnej dediny toľko snehu, že sme tri dni (nie naša rodina, ale celá dedina!) odrezaní od sveta boli! Ale to sa stávalo tak 20 rokov dozadu, raz – dvakrát za zimu. S tým, že do dvoch dní po oslobodení od závejov bývala celá dedina zaliata vodou, a po snehu ani chýru, ani slychu.A aj ak ten sneh u nás napadal, lyžovaniu sa nebolo kde učiť. Veď ani poriadny kopec na obyčajné sánkovanie sme takmer nikde nemali! V tomto smere to je úplne „super“ v mieste nášho terajšieho bydliska, kde teda normálny prírodný kopec nie je vôbec. Tak nám (v prípade že raz za zimu napadne rozumná dávka snehu, ktorá aspoň pár hodín aj vydrží) potom nezostáva nič iné, len sa spolu s deťmi tešiť zo sánkovačky na umelom kopčeku na jednom z miestnych sídlisk. Nelyžujem aj preto, lebo som si na jednej z mála lyžovačiek, ktoré som absolvoval, stihol aj nohu zlomiť. Bolo to v časoch môjho raného detstva, v časoch lyžiarskych viazaní z doby kamennej. To sa mi aj stalo osudným. Naša rodinná lyžovačka v Ždiari sa chýlila ku koncu, nuž a keďže ždiarsky kopec sme už zvládali s bravúrou, rozhodli rodičia, že sa posledný deň presunieme do Vyšných Ružbachov. Tú hmlu na svahu (presnejšie – o existencii svahu som pod tou hmlou iba tušil) si doteraz pamätám. Naozaj sa dala krájať. Rovnako ako moja bolesť po páde na bubny, ktorými bol svah posiaty. Nevidel som ho (ten bubon), takže som naňho naletel naozaj elegantne, s bravúrou olympijského víťaza v akrobatickom lyžovaní Čecha Valentu. Žiaľbohu, na rozdiel od Valentu som svoje salto neustál. A keďže viazanie nevyplo, dopad sa mi stal osudným.Doteraz pamätám na vizionársku reč mojej maminy po tom, ako ku mne, ležiacemu, dolyžovala... „Vstávaj, nelež na tej studenej zemi! S lyžovaním si dnes skončil!“ Doktori v nemocnici v Starej Ľubovni neskôr jej ortieľ upravili – dolyžoval a dochodil som takmer na tri mesiace...Nuž a nakoniec nelyžujem aj preto, lebo nelyžuje nikto z môjho blízkeho okolia. Po Vyšných Ružbachoch zavesili lyže na klinec aj rodičia spolu so sestrou. Moja manželka – tej pri našom pokuse o lyžiarsky comeback pár rokov dozadu v Čičmanoch hneď pri prvej jazde tak vyskočilo koleno, že sa bojím, že pri prípadnom ďalšom pokúšaní Boha lyžovania by mohla ísť rovno pod skalpel. Dcérka Barborka – tak tá má zatiaľ, sediac pri tom na sánkach, rada iba „otcove záprahy“, ktoré (v prípade aspoň obmedzených podmienok na sánkovanie) neodmietam, lebo počas nich celkom rýchle chudnem. A syn Majko – ten bohužiaľ kvôli autizmu zatiaľ nelyžuje, spolu uprednostňujeme skôr sánky a boby. Ale ktovie, možno to tohto roku (či na budúci) konečne bude chcieť skúsiť, spolu s Barborkou. V takom prípade sa asi budem musieť obetovať (nemyslím doslova na oltár, ale ako dozor na svahu) a oprášiť svoje lyžiarske (ne)schopnosti. Alebo začneme všetci spolu v lyžiarskej škole. Moje koleno zatiaľ drží...