Balada o (ne)únavnom chudnutí

Viem, že by som mohol „padnúť“ dolu aj 10, možno aj 15 kilogramov (na druhej strane prednedávnom mi „môj“ homeopat schválil maximálne 5 kíl dolu, vraj dôležitejšia je vnútorná spokojnosť a vyrovnanosť). Pred týždňom mi to vytmavil aj jeden „môj“ známy pán doktor, ku ktorému som prišiel „s hrdlom“. On sa však najskôr pozrel na inú partiu môjho tela...„Ale, ale, vy ste neschudli!“ pozerá sa na mňa cez okuliare káravým pohľadom. Uznávam, je to z jeho strany aj trošku jemné vyjadrenie, pretože nehovorí o mojom pribratí, ale „o neschudnutí“. Zmeriam vám obvod pása!„Viete koľko máte?“ pýta sa ma po viacnásobnom skontrolovaní zisteného údaju. „Stodva! Viete, koľko by ste mali mať normálne?“„Stopäť?“ skúšam vtipnú odpoveď. Pán doktor však berie moje slová vážne, a mám pocit že za trest mi okamžite predpíše minimálne mesačnú diétnu kúru a pravidelné návštevy fitnesscentra.„Stopäť? Chlape, deväťdesiatštyri!“ odpovedá bez úsmevu.„Pán doktor, viete koľko by som potom musel investovať do nákupu nových nohavíc?“ snažím sa ešte o jednu odpoveď s humorným podtónom. Doktor radšej neodpovedá, a posúva mi tabuľku s vhodnou potravou na chudnutie.Apropos, tú tabuľku som už mal viackrát v rukách. Takisto aj rôzne knihy slovenských i zahraničných odborníkov o chudnutí. Ktoré ma presvedčili, že to (myslím sústredené chudnutie) asi nikdy nebude „moja šálka kávy“. Neviem si predstaviť, že by som začal jesť „trávu“ (nemyslím marihuanu), ani že by som si zapisoval, koľko kedy (a akých) kalórií dostanem do seba. Raz to zistila aj kolegyňa, s ktorou som šiel na obed. Keďže ma cestou do reštaurácie niečo zdržalo, prišla do nej prvá...„Už som ti objednala menu, vyprážaný karfiol na zelenine!“ zvestuje mi vysmiata, mysliac si, aký dobrý skutok spravila, že mi objednala také zdravé jedlo.„Fúha, dobré,“ znie moje vzdychnutie a odpoveď. Moje druhé „mäsožravé“ ja hlasno protestuje. Keďže však chcem zachovať dekórum, nedávam nič najavo.Ten karfiol som nakoniec zjedol. Mať „to“ však na stole každý deň nehrozí...Je mi ľúto za časmi mojich starých rodičov. Ktorí jedli všetko, čo sa im (vlastným pričinením) na stôl dostalo. A to teda boli jedlá všelijaké, len nie zdravé. Mastná domáca polievka. Huspeninka. Klobásky. Slaninky. Tlačenky. Mäská na rôzne spôsoby, so zemiakmi. Jaterničky. Krvavničky...Jesť to všetko teraz, nemám 95, ale stodvadsať. Starí rodičia však mali jednu výhodu. Po „nazváraní sa“ (rozumej najedení sa na prasknutie) nesedeli za počítačom (žiadny neexistoval), ani pred televízorom (existoval, ale nemali na takúto záhaľku čas) či ani za volantom (dedko maximálne šoféroval družstevný traktor). Ale všetko pekne vybehali pri manuálnej robote na poli či v záhradke. Takže postavu držali v pohode. Aj keď, dedko z otcovej strany mal odjakživa také „zdravé“ bruško...Neviem, v čom to je. Možno v tých génoch. Mne pár rokov dozadu ani beh a príprava na maratón nepomáhali. Doteraz si pamätám na poznámku mojej polovičky potom, ako som dobehol môj prvý maratón v Rajci...„Počuj, všimla som si, že ani jeden bežec nemal bruško. Iba ty!“ Viem, bolo to z lásky myslené, nenahneval som sa. Bola hrdá na to, že som aj „s bruškom“ dobehol. Veď to každý nedokáže, nie?