Mobilní škriatkovia

„Dostal si dnes moju sms?“ spýtala sa ma po návrate domov z práce manželka.„Áno. Síce som neodpísal, ale potešila ma. Prečo?“ pýtam sa späť.„Ja som ju nejakou zázračnou formou poslala aj tomu Tvojmu firemnému právnikovi,“ odvetila so smiechom, a vyrozprávala mi v krátkosti sms-kovú anabázu.Je to tak, naše vyznanie lásky „žeriem Ťa“ dostala aj judikatúra. A bola z toho trochu nervózna. Okolo štvrtej hodiny poobede zavolala a spustila na spočiatku nič netušiacu manželku:„To čo mala znamenať tá sms-ka? Najskôr si dobre rozmyslite, komu píšete!“ spýtal sa právnik zostra. Je ženatý, chcel si asi urobiť alibi, ak by tú sms-ku dostala jeho žena. Fráze žeriem ťa by však určite neporozumela. To je totiž naše interné vyznanie lásky.„Nerozumiem, o čom rozprávate!“ odpovedala moja drahá.„Z Vášho čísla som dostal sms-ku!“ dikcia v hlase napovedala, že asi niečo z preňho neznámeho čísla (nemal prečo mať číslo mojej polovičky v zozname) naozaj dostal.„Ale ja som posledné dve hodiny žiadnu sms-ku neposielala! Ale ak Vám z môjho čísla niekto sms–ku poslal, tak si robí srandu! Ale prepošlite mi tú sms, a ja Vám odpíšem, či som to bola ja,“ ospravedlňujúco dodala.Právnik tú sms poslal. Moja polovička pripustila, že to bola tá pre mňa určená sms z desiatej hodiny doobeda. Po šiestich hodinách na ňu jednoducho zabudla...„Naozaj tá sms pre Vás nebola určená. Ale mohli ste reagovať aj s väčším nadhľadom. Stáva sa to, mám nový mobil,“ dodala v ešte jednej sms právnikovi v obrannom tóne. On jej obranu asi prijal, už sa neozval...Ono také faxu pas s mobilmi a sms sa stávajú. Aj ja som raz podobné vyviedol. Čakal som ešte v Trnave v McDonald´s na kamaráta – obchodného riaditeľa firmy, ktorá bola vtedy mojím klientom v oblasti public relations. Dohodli sme si polopracovné stretnutie v Trnave, kde sme vtedy obidvaja bývali. Bol piatok večer, stretnúť sme sa mali o piatej. Štvrť na šesť. Nič. Pol šiestej. Nič. Začínam byť nervózny. Ten chlap už tento týždeň mešká na tretie stretnutie. Bez ohľadu na to, že je mojím klientom, stúpa mi adrenalín v krvi. Volám mu na mobil, ale neúspešne. Nezdvíha ma.Keďže manželka ma čaká doma s večerou, píšem jej sms-ku asi v tomto znení: „Zlatko, predstav si, on opäť neprišiel! To je neuveriteľné! Čo si myslí, že ho tu budem čakať do rána? Kašlem naňho, aj keď je klient. Čo si vlastne o sebe myslí? Nemohol aspoň zavolať?“Dopisujem text a správu v rýchlosti posielam...jemu, kamarátovi a klientovi v jednej osobe.Zhrozený sa snažím zastaviť zasielanie správy, ale márna snaha, správa je o chvíľu odoslaná...„Mám po klientovi,“ to je jediné, čo mi v tej chvíli letí hlavou.Spomenutý kamarát v ten večer už neprišiel (akú úlohu v tom hrala sms, nevedno). Na stretnutí po víkende som sa tváril „akoby nič“, so stratégiou „ak sa k správe vráti, budem sa tváriť, že o ničom neviem“. Moje obavy však boli zbytočné. K danej správe sa kamarát nikdy nevrátil. Zostala naším tichým tajomstvom...