Šťastný, Široký a Krátkozraký (rozprávka)

Za siedmimi stranami, za oných čias, keď ľudia na menu meny čakali a stále drahšie čierne zlato nakupovali, vybrali sa Šťastný a Široký spolu so svojou družinou za more, o priazeň krásnej princeznej bojovať. Nie, Krátkozraký nešiel s nimi, ten zostal doma. Premenený na tisícky očí, aby predsa len pri svojom hendikepe za more dovidel, držal Šťastnému a Širokému pri rozkúrenom domácom kozube palce.Do kráľovstva za more prišli Šťastný a Široký smutní, neveselí, nahnevaní. Čo bolo pravou príčinou ich sporu, nevedno. Veď pri stretnutí na rodnej hrudi sa sprvu veruže skôr vystatovali, akí junáci sú, ako spolu pôjdu šťastie do sveta skúšať a čo dokážu. Šťastný len svojím pohľadom zachmúrené tváre vraj na šťastné menil. A Široký, ten vraj tak brucho roztiahnuť vedel, že celá čata nepriateľov sa doň skryla, a nikto ju už nikdy nevidel. Bratstvo sa ale zanedlho pominulo a oni sa sporiť začali. Najskôr tajne, že ani Krátkozraký spory nepostrehol. Neskôr sa však zobudil. Neveril, že tým dvom princezná nakoniec neujde.„Nepôjdem ja veru s tými dvoma do sveta šťastie skúšať,“ povedal si pred odchodom, ostrú šabľu z boku odopäl, a zostal radšej doma.Za morom čakali podarenú dvojicu s družinou, na čele s kapitánom Róbertom a ochrancom svätyne Jánom, na ceste za priazňou princeznej najskôr tri ťažké prekážky. Vedeli, že sa musia snažiť a dobre na ne hotovať, pretože ak by tie prekážky neprekonali, princezná ujde a oni sa s dlhými nosmi domov vrátia.Prvou prekážkou na tej ceste – neceste boli Vikingovia z Nórska. Veľkí bojovníci, ktorých však Šťastný so Širokým (práve vďaka zanieteniu celej družiny) nakoniec šťastne premohli. Po nich si na Šťastného so Širokým zuby brúsili Germáni. Všetci, vrátane Krátkozrakého, majúceho podobu tisícok očí, však tušili, že toto už nebude prechádzka nórskym ružovým sadom. Nuž, nediv sa svete, naozaj ani nebola. Aj Róbert bol v útoku akýsi zaspatý, a hoc sa Ján akokoľvek so svojím mečom v ruke obracal, svoju svätyňu nakoniec neuchránil. A Germáni tak Šťastného so Širokým prehltli ako malinu. Vojaci z družiny, navonok aj vnútorne už mierne rozglejení, sa nato chystali prejsť krajinou tisícich jazier. Vedeli, že toto je ich posledná šanca, ako prísť domov aspoň s trochu zdvihnutou hlavou. Aj keby princeznú totiž nakoniec neustrážili až do konca, ale ak by aspoň tými tisícimi jazerami preplávali, ľudia doma by ich určite nezatratili…Nevedno, či Šťastný, Široký a ich družina tisíc jazier nakoniec preplávala. Ak hej, na ďalšom putovaní ich mohli čakať napríklad aj javorové listy, majúce často trpkú príchuť blenu. Ale tento príbeh až ďalšia rozprávka prináša. A tá naša? Nekončí veruže šťastne, napriek tomu, že rozprávky sa zvyčajne šťastne končia. Pri tej našej šťastný koniec široko – ďaleko nevidno. Aj Dlhý by sa hocako naťahovať mohol, Bystrozraký by svoje okále márne napínal. Šťastný koniec by nikto z nich nedovidel, a to aj v prípade, že by tie jazerá Šťastný so Širokým aj preplávali a princeznú aspoň na chvíľku ustrážili. Šťastný koniec mávajú totiž len tie rozprávky, v ktorých sa všetci najneskôr na záver pomeria a ďalej v bratstve a pokoji nažívajú….