A to všetko v skratke a s citom.
Bola ženou, ktorá vedela kričať plačom a milovať očami. Nikdy nebola v správnom čase na správnom mieste, no srdce mala na pravom mieste. Veci, ktoré jej chýbali nevedela kúpiť v nákupných centrách. Vedela plakať dostatočne nahlas aby sa jej uľavilo, no dosť potichu na to aby iných nerušila. Odpúšťala kvôli sebe a nie kvôli iným ... No hlavne nikdy ale nikdy nepovedala všetko čo si myslela a čo ... .
Usmievala sa aj keď bola sama lebo nechcela stratiť život a ani jeden deň z tohto života. Hnevala sa na to, že sa hnevá a každý preplakaný deň značila do kalendára čiernou bodkou. Milovala život, ktorého sa bála. Chcela život bez čiernych bodiek v kalendári.
Milovala ľudí. Milovala každý deň a s bolesťou sa zrástla. Ostali jedna. Neboli kamarátky ale naučili sa spolu existovať. Nikdy nebola sama ale poznala samotu. Bála sa. Niekedy samej seba a niekedy iných. Verila v lepšie zajtrajšky a dúfala v lepšie konce. Poznala ľudí aj ich príbehy a strácala sa sama v sebe. Bol to pekný zmätok. Taký ten keď sa deje toho strašne veľa naraz ale vnútri Vás je ten povestný stoický kľud. Nepoznala hranice dúfania a naivity. Učila sa ich. Život ju to učil. Ach ten život.
Učila sa životu a učila sa žiť. Ten život, ktorý tak veľmi milovala a ktorý jej dával lekcie, ktoré netušila ani na čo sú dobré si vlastne obľúbila. Chcela žiť a nikdy nechcela zomrieť. Ak aj niečo umieralo bolo to len staré ONA, ktoré jej už viac neslúžilo a to pustila von.
Lebo nemala veľa, no mala dosť. Nebola rádová, no patrila štandardu. Nikomu a nikam nepatrila, no aj tak si svoje miesto našla a poznala ho. Nebola šťastná, no poznala šťastie v mnohých podobách a to ju robilo šťastne šťastnou. Videla silu v miestach, ktoré iní prehliadali. A tam bola kráľovnou.
