... tento týždeň som toho videl mnoho. Tak napríklad zomierať človeka. Držala ma za ruku oči mala zakalené, no bola rada že ma cíti blízko. Ťažko dýchala. Každý jeden výdych mohol byť posledný, rátal som ich. Za minútu to bolo dosť málo na normálne fungujúce telo. Zomrela štyri dni po našom poslednom stretnutí... ... nesmútim lebo viem kde teraz je ... videl som ľudí na jej pohrebe – chcelo sa mi smiať ... a to ešte ani nezačali hrať tie klasické pohrebné „vypalováky“ typu ..U žma obkľúčili smrteľné úzkosti podsvetia záhrobia... Nehnevajte sa, ale to je taká stupídna do neba volajúca korunovaná kravina akých som za posledné obdobie veľa nepočul... ... chce sa mi smiať lebo viem ako to naozaj je...inak stačilo prejsť cez cestu a videl som pravý opak – zázarak začiatku nového života. Počúval som dvoch mladých štastných ľudí ako sa tešia z toho že brušku čítajú rozprávky a tešia sa že „To“ bude okolo trinásteho apríla z bruška von.... Stačilo asi tak dvadsaťpäť krokov a prešiel som od smrti do života. Tak! A že večnosť nieje... starká spokojne dožila, a Sofia sa stala svedectvom a pritom je ešte len v brušku. .. videl som aj mnoho iných vecí ale tie sú súčasťou obyčajného a dosť bežného každodenného bitia...
