
Na žilinskú stanicu prídem s časovým predstihom. Hneď ma upúta rýchlik, ktorý ide mojim smerom a dokonca ešte skôr, než môj plánovaný osobák. Paráda, dnes mám šťastný deň! Natešená sa chystám nastúpiť, ale nevynechám svoj zvyk pre istotu sa opýtať cestujúcich, či ide naozaj do Vrútok. Prikývnu a ja teda naskočím.
Celú cestu myslím na môjho chlapca. Ako ma len dnes prekvapil! Deň zaľúbených na nezaplatenie. Pritúlim si kyticu k sebe a zaplaví ma pocit radosti. Zo snívania ma preberie pohľad z okna vlaku. „Aha, už budeme vo Vrútkach," vravím si a poberiem sa k dverám. Vlak však uháňa ďalej. Ani sa neunúva spomaliť. Prefrčí stanicou a ja len zízam na vzďaľujúci sa nápis Vrútky, ktorý sa náhle stratí v tme. Srdce mi búši ako splašené. Vtom zazriem sprievodcu a okamžite na neho vychrlím:
„Ten vlak nezastal, nezastal vo Vrútkach!" chytá ma panika.
„Na tejto stanici nestojí," oznámi mi sprievodca.
„Prepánajána, a kde stojí najbližšie?" pýtam sa a už sa takmer vidím kdesi na ukrajinskej hranici.
„V Kraľovanoch," stroho mi odpovie.
Veď on si, chlap jeden, vôbec neuvedomuje vážnosť situácie! Je tma, zima a ja som uväznená v upaľujúcom vlaku. Môj orientačný zmysel je nulový, čo ak sa v Kraľovanoch stratím? Nikdy som tam nevystupovala, tú stanicu nepoznám. Iste tam budem sama. Je piatok, čo ak ma prepadnú opití výtržníci? V tej chvíli ďakujem nebesám, že som sa pred cestou prezliekla zo sexi minišiat do nohavíc. A čo ak mi teraz nepôjde žiadny vlak domov? Zrejme ani nebudem mať signál a nikomu nebudem môcť zavolať. Plná strachu schmatnem mobil a vytočím číslo svojho chlapca.
„Som v zlom vlaku, pomóc!" skríknem a opíšem mu, čo sa stalo. Podarí sa mu trochu ma upokojiť a na internete mi pozrie vlak naspäť. Vďaka Bohu za toho chlapa!
Vlak zastaví a ja vyskočím. Vojdem do stanice a kúpim si lístok. Obzerám sa okolo seba. V prítomnosti asi štyroch ďalších čakajúcich ľudí čítam veľký nápis na stene: Orava vás víta. Ďakujem pekne, zašomrem. Adrenalín mi už trochu klesol, som pokojná, zato nahnevaná. Tešila som sa, že prídem domov skôr, teraz však budem rada, keď sa dovlečiem do dvoch hodín. Trpezlivosť moja, neopúšťaj ma!
Zvoní mi mobil, volá mi priateľ. Hurá, takže signál mám. Rozpráva so mnou vyše desať minút, vie, že som sa zľakla a že som kľudnejšia, keď počujem jeho hlas. Zlatý. Aj takto sa dá prejaviť láska na Valentína, no nie?
Ešte mám asi polhodinu do príchodu (dúfam, že toho správneho) vlaku. Prechádzam sa stanicou, no jediné, čím si môžem krátiť čas, je obzeranie automatov na kávu a sladkosti. Nervózna z čakania premýšľam, či môj pes vydrží, kým prídem domov. Bude ho treba vyvenčiť a nakŕmiť. Chudák, ešte si počká. Keď dorazím do Vrútok, akurát mi odíde autobus, takže si budem musieť cestu domov odkráčať pešo. Nervózne si prezerám ponuku nápojov automatu, keď sa zrazu na displeji objaví nápis: Usmej sa a daj si kapučíno. Tak toto je vážne tragikomédia! Automatu sa ma podarí rozosmiať.
Konečne nastúpim do vlaku, no ten je plný ľudí (veď je piatok večer), a tak zostanem stáť v uličke. Už aby som bola doma, pomyslím si namrzene a začnem vážne uvažovať, že sa pridám k tým dvom týpcom, ktorých práve sprievodca načapal fajčiť trávu na WC. Možno by to zahnalo moju depku. Tá však razom pominie, keď sa vlakom ozve: „Nasleduje stanica Vrútky". V tej chvíli mi to znelo ako rajská hudba.
Vlak prišiel tri minúty pred odchodom autobusu. Vyskočila som teda z neho ako strela a rozbehla som sa nástupišťom. Slalomom pomedzi ľudí som sa pripodobnila lyžiarom ZOH. Vo vysokých opätkoch, s kyticou v jednej a plnou taškou v druhej ruke som cupitala ozlomkrky dolu schodmi, cez podchod, hore schodmi, priestorom stanice rovno na autobusovú zastávku. V poslednej chvíli som nastúpila. Zadychčaná a strapatá si spokojne sadnem a s najväčším rachotom mi spadne kameň zo srdca. Nohy ma z topánok a zo zimy príšerne bolia, kvôli čomu mojej chôdzi rapídne klesol šarm. Pôvodne elegantnú mladú dámu vyparádenú na slávenie Valentína teraz nahradila unavená kôpka s krokom kačice.
Prichádzam domov. Zaklopem a otvorí mi brat. Bola som taká rada, že ho vidím! Asi tak, ako bol môj pes rád, že som sa konečne vrátila. Prezliekla som sa a opäť som šla von. Keď musíš, tak musíš, však, havo môj? Doma som sa usadila, naliala si pohár prevareného vínka a predniesla v tom momente jediný možný prípitok: „Na happy end! Všade dobre, doma najlepšie!" Kopla som to do seba a zaspala ako drevo.