„Mala by si písať viac príbehov,“ povedal mi raz pri koláčiku môj chlap. Ako keby to bolo také jednoduché!
„Ale to sa nedá len tak, musím mať inšpiráciu,“ oponovala som. Neviem ako ostatní, ale ja neviem písať zakaždým, keď by som aj chcela. Potrebujem tú povestnú múzu. Mám pocit, že tá moja pritom nie je vôbec povestná, ale ozajstná. Vždy, keď zažijem nejakú príhodu, ktorá by stála za zmienku, cítim, ako ma moja múza „nakopne“. Prejaví sa to tým, že hneď v tom okamihu už viem, ako daný zážitok napíšem. Inokedy môžem prežiť hocičo a .... nič.
„Tak si niečo môžeš pokojne aj vymyslieť,“ povedala mi moja predrahá polovička.
„Ja si neviem vymýšľať. A ani si nechcem vymýšľať. Nedá sa písať o hocičom,“ pokračujem. „Čo mám napísať o tom, ako si práve zjedol tento koláč? To sa nedá!“ zvýšim hlas.
Neskôr mi napadlo, len tak, akoby mi to pošepla moja múza: Čože by sa nedalo, dá sa! A tak som si povedala, že presvedčím samu seba a napíšem. O koláči. O mojom mužovi. O... no veď uvidím, čo z toho vzíde... :)
Vzťah s mojim chlapcom ma neustále presviedča o pravdivosti výroku: Protiklady sa priťahujú. Hoci v zásadných veciach sa zhodujeme, v iných máme na míle vzdialené názory alebo zvyklosti. Jeho logické myslenie je geniálne. Zato moje logické myšlienkové pochody veru ďaleko nezájdu. V cudzom meste sa ihneď zorientuje a vie, kade ísť, akoby tu prežil celý život. Ja zamierim vždy na opačnú stranu. On je odvážny a zhovorčivý, ja šedá myška. Môj muž pije pivo, ja vínko. On miluje mäso, ja ho nevyhľadávam. A keďže som spomínala koláč, nedá mi nepovedať, že on zbožňuje sladké, ja ho za to hreším... A on vie, že ho vyhreším, preto na mňa skúša svoje triky. Naučil sa ma pýtať. Tak aj teraz. „Môžem si dať ešte jeden koláčik?“ spýtal sa tichým hláskom sprevádzaným nevinným pohľadom malého dieťaťa. Takému pohľadu sa nedá povedať nie. Hoci moje srdce kričí Nieeeeee a moje Ja rýchlosťou svetla vyráta kalorickú hodnotu maškrty a jej fatálne následky na index BMI, odpoviem kladne. „No daj si,“ vravím, ale neodpustím si: „Čo už s tebou.“ Nie že by som nemala rada sladké, ale nevyhľadávam ho. Moja životospráva už bola raz rapídne zmenená a zostalo mi to. Na sladkosti ani nemám chuť, život si sladím medom a ovocím, viac sa mi nežiada. A rada cvičím. V posilňovni a doma. Baví ma to a chcem sa udržiavať. Môj muž si rád dopraje a v tomto sme azda úplne najviac odlišní. Jednému tento opak na druhom vadí, ale povedzme si pravdu, naša láska to vždy zastrie.
A tak môj muž zjedol jeden koláč a po ňom ešte ďalší. Možnože keď som odišla, z torty už nezostalo nič :). Ale nie. Aj keď sa snažím o zrejme nejasné náznaky a vštepujem mu svoje názory, nemôžem a ani nechcem upierať mu pôžitok, veď koniec-koncov, môj chlap je veru riadny gurmán. Na druhej strane aj ja milujem istý druh sladkého. Nič nie je lepšie, ako sladký bozk, ktorý mi dá môj nastávajúci hneď po zjedení čokolády.... :)
