Kúpila som si umelé mihalnice. Omnoho dlhšie než moje vlastné. Že reku vyskúšam. Po asi hodinovej manipulácii sa mi ich konečne podarilo nasadiť. Hneď som na seba zažmurkala do zrkadla a tešila sa, aké sú teraz moje mihalnice dlhééééé :-) Nasadila som si aj kontaktné šošovky a takto „vyzbrojená“ dúfala, že sa budem môjmu princovi páčiť. Pripadala som si s takými okáľmi zvláštne, hlavne vtedy, keď ma doma podozrievali, že žmurkaním spôsobujem prievan. Keď prišiel môj priateľ, neisto som na neho zažmurkala, no jeho kompliment mi dodal sebavedomie. Ani si nevšimol, že mihalnice sú umelé, pochválil ma, ako pekne som sa namaľovala. A ja som bola rada, že sa mi podarilo páčiť sa :-) A tak som šťastná po ňom hádzala očkom a láskyplne na neho žmurkala. Až kým...
Okrem toho, že rada žmurkám, vyžívam sa v záhradníčení na balkóne (viď môj predošlý blog Čo sa na záhrade naučíš, na balkóne akoby si našiel). S radosťou som sa chcela chlapcovi popýšiť s tým, ako moja slnečnica vyrástla, odkedy ju naposledy videl (pretože jeho to URČITE zaujíma, však! :-D). Lenže keď som sa sklonila, že kvetináč položím naspäť na dlážku, prásk! A bola tma. Toľko pozornosti som venovala slnečnici, že som si nevšimla papek podopierajúci fazuľu vo vedľajšom kvetináči. A tak som jeho ostrý hrot nechtiac pozvala na návštevu priamo do svojho oka. Tú bolesť vám neprajem zažiť. S vreskotom som vybehla z balkóna a jediné, na čo som sa zmohla, bol výkrik: „Vypichla som si oko!“ Švacla som sebou o zem a od bolesti strašne plakala. Môj chlap nevedel, čo skôr, behal hore-dole, utieral mi slzy, čo sa mi neprestajne valili z oka, nosil mi mokré obklady, popri tom ma utešoval a snažil sa skontrolovať stav môjho oka, ktoré však odmietalo spolupracovať a namiesto toho prikázalo viečku, aby sa nedalo otvoriť. Chcela som si vybrať šošovku, ale bola preč. Nenahmatala som ju, len čo som si prstom oko ešte viac podráždila. Vydesila som sa, že mi ju palica azda vtlačila do oka! Utekala som k zrkadlu, či šošovku neuvidím v odraze. Moje dlhé mihalnice mi však otvorenie oka iba sťažovali, a tak som ich na prekvapenie svojej polovičky a za puknutia môjho srdca odlepila. Priateľ zavolal môjmu otcovi, ktorý rýchlosťou svetla prifrčal, aby nás ešte rýchlejšie, predbiehajúc autá v dopravnej špičke, odviezol do nemocnice. Keď mi o tri hlavy menšia a o sto rokov staršia sestrička oznámila, že lekár príde až o hodinu, myslela som, že umriem. Nakvapkala mi kvapky na znecitlivenie, po ktorých ma bolesť celkom prešla. A hoci svet okolo mňa bol úplne rozmazaný, zdravým okom som sledovala svojho muža, ktorý ma ako bodyguard ochraňoval svojou blízkosťou pozorne sledujúc každý môj pohyb, pripravený ihneď zasiahnuť. Doktor mi znova aplikoval zázračné kvapky a hnusným vnáraním kovového nástroja do oka mi vyčistil ranu. Šošovku nenašiel. No povedal, že mi zachránila oko, pretože utlmila náraz. Sestrička ma prelepením oka gázou s páskou premenila na jednookého piráta. Doma som sa od bolesti zvíjala v posteli, keďže kvapky prestali účinkovať. Mastička v oku rozmazala môj pohľad ešte viac, bolesť mi spôsobovalo aj svetlo okolo. Nadrogovanej liekmi proti bolesti sa mi podarilo zaspať. Ranná kontrola potvrdila, že môj stav sa zlepšil, čo som OČIvidne cítila aj ja sama. Oko ma štípalo ešte pár ďalších dní, ale, našťastie, rýchlo sa zahojilo a ja som zas normálne videla.
Nešťastnú palicu moja mama vyrvala zo zeme a vyhodila z balkóna. A šošovka? Tú som neskôr našla pri mojej slnečnici roztrhnutú na mnoho častí. Zo všetkého si treba vziať nejaké ponaučenie. Touto príhodou som sa prinajmenšom presvedčila, že každý OKAmih v živote si skutočne treba vážiť a strážiť, ako OKO v hlave...
