Nakukne do triedy a rozpačito očami hľadá voľné miesto. Ako obvykle obzerá zadné rady, sadnúť si dopredu by jej ani nenapadlo. Chytro si napraví sukňu a pomaly, aby náhodou nespadla, sa vyberie na koniec miestnosti. Preboha, čo ak sa jej zlomí podpätok? Pri tejto myšlienke od stresu takmer odpadne. Sadá si a preloží si nohu cez nohu, aby tak zabránila zlozvyku od nervozity triasť nohami hore-dole. Začína s obhliadkou prítomných ľudí. Nikoho nepozná, veď do prvého ročníka vysokej školy nastúpili chlapci a dievčatá z celého Slovenska. Ustráchane a neisto sedí a čaká, čo sa bude diať. Svoju povesť šedej myšky teda nesklame. Usmeje sa a zamáva mame, ktorá cez sklo na dverách hľadí na svoje dievčatko s nostalgiou, ako už vyrástlo...
Prichádza. Zastane vo dverách. Obzrie sa po miestnosti. Pohľadom našla voľné miesto. Rukami prejde po sukni. Iste chce zvýrazniť svoju ženskosť. Pomalým krokom vstúpi. Kráča, akoby chcela, aby si ju všetci poriadne obzreli. Sadá si ku oknu. Určite preto, aby aj jej pleť mohla dýchať. Prekladá si nohu cez nohu, čím sa jej sukňa prirodzene trošku nadvihne. Iste ide o zámer. Skúmavým pohľadom si prezerá nové tváre. Zrejme hľadá niekoho rovnako sebavedomého ako ona. Odrazu sa usmeje, čím ešte viac vynikne jej osobnosť. Asi niekoho takého už našla...
Aj vám sa zdajú tieto dve prváčky úplne odlišné? Jedna je ustráchaná, druhá viac než istá. Hotové protiklady! Tieto dva rozdielne typy však majú čosi spoločné. Meno a priezvisko. Opisujem vám jedného človeka. A čo ma prekvapuje ešte viac, opisujem vám seba! V prvom prípade ide o moje vlastné a skutočné pocity. V druhom prípade dojem, akým som pôsobila na jedného spolužiaka (o dva týždne neskôr priateľa, poznámka redakcie), ako mi neskôr prezradil. Jeden človek, dva rozdielne pohľady: zvonka a zvnútra. Tieto rozdielnosti ma dohnali k zamysleniu. Sama o sebe si niečo myslím a už dopredu „viem“, čo si o mne myslia ostatní. Pritom môžem zanechať úplne iný dojem. Ako aj v tomto prípade.
Som človekom, ktorého v „rizikových“ situáciách vystihuje jedno slovo: stres. Pritom často robím z komára somára a do kategórie rizikových situácií dokážem zaradiť napríklad aj cestu vlakom. (Bože, veď čo ak vlak nezastane na mojej stanici?!) Niet divu, že mám permanentne studené ruky. Najviac stresujem v časovom zhone, pri dôležitom stretnutí, nehovoriac o skúškach či pohovoroch. Skrátka, chýba mi dostatočná sebadôvera, ako mi mnohí hovoria. Na druhej strane treba uznať, že tento deficit viem aj dobre skryť. Všetko, čo treba, zvládnem. Ten príval adrenalínu spôsobený nekonečným „čo ak sa stane toto, alebo čo ak tamto...“, prežívam vo svojom vnútri. Navonok sa môže prejaviť napríklad zrýchlenou frekvenciou žutia žuvačky (Zrejme preto ma pobolieva čeľustný kĺb!). Aj keď som si svojej plachosti vedomá, neviem sa jej zbaviť. Občas to síce vyrieši zopár promile, ale predsa nebudem trému utápať v alkohole. Navyše, keď ide predovšetkým o iba mnou samou vykonštruované obavy, ktorých pravdepodobnosť uskutočnenia je skôr nepravdepodobná.
Ako by som sa teda mohla charakterizovať? So svojou plachosťou, ktorá paradoxne vyznieva sebaisto, mi zrejme pristane definícia: sebavedomá šedá myš. Ak ma teda budete hľadať, hľadajte v zadnej časti miestnosti. Ale nebuďte prekvapení, ak ma nájdete sebavedome sa usmievať na všetkých okolo :-)
