Mala som totiž pred sebou pracovný pohovor. Svoj prvý pracovný pohovor v oblasti, ktorá konečne aj korešpondovala s tým, čo študujem a čomu sa plánujem v budúcnosti (prepánajána, už vo veľmi blízkej budúcnosti!) venovať. Ráno som vstala plná očakávaní. Tešila som sa, ale zároveň som samu seba strašila negatívnymi myšlienkami „čo ak..." . Nie, som šikovná a zvládnem to, snažila som sa upokojiť. Na prechádzke som svojmu psovi rozprávala to, čo som si zaumienila ako sebaprezentáciu. Konečne sa tak aj môj hafan dozvedel, prečo sa realizujem v oblasti novinárstva. Dokonca ma povzbudil. Keď som prestala rozprávať, preventívne mi začupnutím ukázal, že sa na akýkoľvek strach môžem vysr...ť. Doma som sa elegantne obliekla, učesala, navoňala, na xicht som si namaľovala ženskejšiu tvár a po bratovom schválení môjho celkového zovňajšku som sa vybrala na autobus. Stála som tam odhodlaná hodiť sa do povestnej rieky a plávať v ústrety svojmu osudu. Zmes pocitov radosti a obavy zrýchlila tempo môjho srdca, ktoré sa zrejme chystalo vyskočiť z hrudníka. Zahľadela som sa na oblohu a zatvorila oči. Slnečné lúče štekliace moju tvár ma vždy utešili, vždy mi zdvihli náladu. Pozrela som pred seba a tam som ho zbadala. Ležal predo mnou, malý, nenápadný a svetlo odrážalo jeho lesk mojim smerom. Malá minca. Jeden cent. Stotina eura. Medený okrúhliačik, ktorý ľudia často nechávajú ako tringelt predavačke vo večierke. Hneď mi prišlo na rozum prepojenie mincí so šťastím. Hľadela som na peniaz predo mnou a podišla som bližšie. Za normálnych okolností by som nezdvihla cent (jeden cent, načo, no nie?), avšak v tej chvíli akoby som počula: „Zober si ho, to máš pre šťastie." Zohla som sa - verte, že na tých vysokých topánkach to nešlo najľahšie - a hrabla som rukou do kabelky pre peňaženku. Svoj nový talizman pre šťastie si predsa musím odložiť. Ako som však otvorila priehradku na mince, zbadala som drevený krížik, ktorý som už dávnejšie označila ako zdroj svojho šťastia. Zvierala som ho v dlani na ťažkých skúškach v škole, bol so mnou aj na cvičisku v autoškole. Sprevádzal ma na každom kroku a aby to tak aj zostalo, ukryla som ho v peňaženke. Tú si predsa nosím takmer všade. Teraz som si naň vďaka svojmu centovému nálezu spomenula.
Hneď som pochopila, čo mi ten hlások chcel povedať. Zober si ho, to máš pre šťastie, toto sa nevzťahovalo na jeden cent, ale na ten krížik! Malá minca bola len smerovou tabuľou na ceste k pravému zdroju šťastia. Uvedomila som si, že nepotrebujem žiadny amulet či talizman, pretože pravé šťastie už dávno mám. Pred dvetisíc rokmi bolo umučené, ukrižované a pochované, aby svojim zmŕtvychvstaním prinieslo večné šťastie všetkým. A tak som svoj malý drevený krížik vybrala z peňaženky, zovrela ho v dlani, precítila vlnu šťastia, ktoré mi náhle dodal a uložila ho do vrecka. Pohovor prebehol bez problémov, práveže dopadol lepšie, než som čakala. Po celý čas som pri sebe mala krížik, zatiaľ čo cent ležal na podlahe v kabelke. A čo sa nakoniec stalo s tou mincou (ne)šťastnou? Spolu s ďalšími „príbuznými" skončila z vďaky medzi milodarmi v kostole...
