Život je spleťou tých najrozmanitejších príhod. Občas nadávame nad polenami, ktoré sa nám dostávajú pod nohy, inokedy sme plní radosti, niekedy sme zasa znechutení, mrzutí, sklamaní z toho, čo sa nám prihodilo. Ale keď sa po čase obzrieme späť, možno si povieme, že aj to zlé malo predsa len nejaký zmysel.
Poznám to. Aj ja som bola často sklamaná, znechutená a zdeptaná. Ale dnes vidím, že aj tie hrozné veci, ktorými som si prešla, mali veľký význam. Rada by som vám o tom povedala viac. Kde teda začať? Tak pekne od začiatku...
Asi bude najlepšie obzrieť sa späť na gympel. Mala som veľmi rada francúzštinu, ktorú som sa tu učila a z tej som aj maturovala. Chcela som študovať tento jazyk aj na vysokej škole. Ale akosi „nevydalo", a tak som sa ocitla na žurnalistike. Tam som stretla „týpka", ktorý na žurnalistiku tiež veľmi nechcel ísť, lenže ani jemu to nevydalo s inou univerzitou. Spoločne nám to však vydalo. Teda ja som sa vydala. Za neho :-) Popri škole som robila moderátorku v regionálnom rádiu. V živote by mi nenapadlo, že s mojou plachou povahou budem raz sedieť za mikrofónom v rozhlase. Ale akosi sa mi to zapáčilo. Človek mieni, Pán Boh mení. Na tej škole sme mali skvelých priateľských kňazov a malú útulnú kaplnku. Denne som okolo nej prechádzala - no nezastav sa na chvíľu :-) Začala som tu omnoho viac prežívať vzťah s Bohom, lebo som videla, ako skutočne riadi môj život. Poďme však ďalej.
Svadbu sme mali po štátniciach a oddal nás univerzitný kaplán, náš dobrý priateľ. Svadobná cesta skončila a naraz som sa ocitla v realite čerstvého žurnalistického Mgr. - A co teď? Hľadala som si prácu a našla, robila som redaktorku v časopisoch jedného vydavateľstva. Vydržala som tam "až" tri mesiace a odišla som. Prečo? Nejdem hovoriť detaily, ale asi to tak malo byť. Nevydalo :-) Neskôr som začala písať pre jednu firmu články a texty na web. Zamestnávateľ bol manželov kamarát, čo sme ja i on zistili až na pohovore. Robila som s webovými portálmi ako administrátor, mnoho vecí som sa tu naučila. Bola to síce práca len na pár hodín denne, ale v tomto mojom puzzle mala význam.
O nejaký čas som sa totiž ocitla na pracovnom pohovore do firmy, kde hľadali človeka na správu e-shopu a vyžadovali aj znalosť toho, s čím som sa stretla v predošlej spomínanej firme. Vyžadovali aj ďalšie iné zručnosti, z ktorých som však tie podstatné nespĺňala. Napriek tomu ma vzali, a dokonca zabodovalo to, že som žena (čo býva väčšinou pri hľadaní práce prekážkou). Na inzerát o tejto pracovnej ponuke ma upozornila kamarátka, bývalá kolegyňa z rádia, kde som pracovala popri škole. A tak som začala robiť s pomôckami na nosenie detí, absolvovala som školiaci kurz a keď som sa do témy dostala, úplne ma pohltila. Bola som rozhodnutá, že ak raz budem mať dieťa, určite ho budem nosiť. A keď už spomínam dieťa...
Veľmi skoro po svadbe som zatúžila po dieťati. Rodičovstvu sme boli otvorení, nech už by prišlo kedykoľvek. Rok po svadbe mi test ukázal dve čiarky. To bola radosť. My budeme mať dieťa! Hneď som dala vedieť rodine skvelú správu a všetci sme sa tešili. Fazuľku sme uvideli na sone u doktora a od tej chvíle sme ju milovali. „Keď prídete nabudúce, už uvidíme srdiečko," povedal mi doktor. Na tieto jeho slová nezabudnem do konca života. Srdiečko sme totiž nevideli. Ani bábätko. Do ambulancie som vchádzala ako usmiata tehuľka plná radosti a plánov a vychádzala som z nej ako žena, ktorá prišla o dieťa. Zamĺknutý potrat v 8. týždni tehotenstva. Pred budovou gynekológie sa mi v náručí manžela zrútil svet. Jediné, čo som dokázala vysloviť, bolo PREČO? Prečo, prečo, prečo? Blízko ambulancie je kostol a presne tam hneď smerovali naše kroky. Plakali sme a modlili sa. Boh je ten, ktorý nám dieťa dal a On vie, prečo nám ho vzal...
Rozhodla som sa počkať, kým sa moje telo vyčistí samé, nechcela som ísť do nemocnice. Prišlo to asi mesiac po potrate a veru priebeh to malo skoro ako pôrod. Kontrakcie, krvácanie, veľká bolesť. Bolo to v noci a neobišlo sa to bez pohotovosti. Dva týždne po tom, ako mi v sanitke zaviedli do ruky infúziu, sa mi v ruke vytvorili krvné zrazeniny. No a na základe toho mi následne na hematológii zistili trombofilný stav (problém so zrážanlivosťou krvi). Ten stál za spontánnym potratom. Začala som brať lieky a všetko sa upravilo. Takže aj ten potrat, hoci spôsobil veľkú fyzickú i duchovnú bolesť, bol na niečo dobrý. Odhalil skrytý problém, o ktorom som nevedela.
Dieťatko sme veľmi chceli, ale akosi sa nedarilo. Nuž a tak mi manžel kúpil psa :-) Keďže v tom čase som bola z práce v sústavnom strese, doprial mi antistres v podobe šteniatka zlatého retrievera, môjho obľúbeného plemena (zlatý retriever so mnou v detstve aj vyrastal). Šteniatka boli vhodné k odberu presne v deň mojich narodenín. Nepochybujem o tom, že pes pozitívne ovplyvňuje psychiku človeka a môže aj liečiť. Presvedčila som sa o tom sama. Aj keď ma Mandy miliónkrát nahnevala, o to viac mi spôsobovala radosť, dávala lásku a chvíle s ňou zo mňa doslova odplavovali všetok stres.
Z práce som odišla koncom leta. Ešte predtým sme s manželom absolvovali vyšetrenie plodnosti (všetko metódou v súlade s kresťanskými hodnotami, ak by to inak nešlo, vykašľali by sme sa na to - týmto ďakujem Lige pár páru za pomoc). Doktorka mi povedala, že prirodzenou cestou určite neotehotniem. Opäť som plakala, ale môj muž ani na moment jej slovám neveril a hneď prvé, čo mi povedal, bolo: „Iba Boh rozhoduje o živote". Mal pravdu.
Neprešiel ani mesiac od vyšetrenia, keď som zistila, že som tehotná. Bol september. Tentoraz sme však boli opatrní a o tehotenstve sme povedali iba najbližšej rodine. Každý deň sme sa modlili za zdravé bábätko. V kostole na našom sídlisku bolo na týždeň vystavené súsošie zobrazujúce matku a jej nenarodené dieťa. Toto súsošie, ktorého autorom je umelec Mgr. art. Martin Hudaček a ktoré sa označuje aj ako Pomník nenarodeným deťom, putovalo po Slovensku. V našej farnosti bolo vystavené presne rok po tom, keď sme o dieťa prišli my. Náhoda? Neverím.
Za bábätko sme sa modlili aj na dovolenke počas leta ešte pred počatím. V kostole v Marseille som na papierik po francúzsky napísala prosbu za dieťa a vhodila ju do pripravenej škatule, takže za naše počatie sa modlili aj veriaci vo Francúzsku. Predsa len sa oplatilo učiť sa na gymnáziu tú francúzštinu :) Modlili sa za nás aj iní ľudia, čo som ani nevedela. Moja mamka sa denne modlila k Panne Márii z Pompejí, svokor za nás prosil svätého Charbela. A do cesty mi prišiel aj ďalší človek, ktorý, hoci ma vôbec nepoznal a nikdy v živote nevidel, modlil sa za mňa a pomáhal mi.
Na začiatku tehotenstva ma začalo trápiť staré zranenie - koleno. Vystreľujúca bolesť, nemohla som chodiť. Ortopéd mi odporúčal operáciu, ale keďže som bola tehotná, nepripadalo to do úvahy a mala som sa ozvať až po pôrode. Nevedela som si predstaviť, ako to 9 mesiacov vydržím. Bola som zúfalá. Ozval sa mi priateľ, ktorý je kňazom a dal mi kontakt na istú pani záchranárku. Volala sa Lenka. „Zavolaj jej, je to anjel," povedal mi. Nuž a tak som jej zavolala, hoci som ani nevedela, čo jej chcem vlastne povedať. Rozpovedala som jej o sebe všetko, čo súviselo s mojim zdravotným stavom a povedala som jej aj o tom, že som už raz potratila. Lenka mi poskytla množstvo odborných informácií, ale zároveň ma neskutočne povzbudila, motivovala a doslova nakopla bojovať a nevzdávať sa. Som jej za to nesmierne vďačná, pretože v tej chvíli mi povedala presne to, čo som potrebovala počuť a na základe čoho som sa rozhodla zvládnuť aj nemožné, len aby som porodila zdravé bábätko :) Lenka sa navyše za mňa a dieťa celé tehotenstvo modlila, boli sme v kontakte. Spolu s ňou bol mojou oporou aj spomínaný kňaz Ľubomír, ktorému tiež veľmi ďakujem za jeho modlitby. Moje koleno onedlho prestalo bolieť, až zázračne sa bolesť takmer úplne vytratila. Celé tehotenstvo som teda prežila bez obmedzujúceho kolena, hoci sem-tam sa ozvalo, avšak nebolo to nič hrozné. Pán sa stará :)
Tehotenstvo napredovalo, bruško rástlo, zistili sme, že čakáme chlapčeka. Termín som mala stanovený na 3. jún. Každý štvrtok sme s manželom chodievali na pravidelnú večernú adoráciu, kde sme prosili o zdravé bábätko a dobrý pôrod. Postupne sme nakupovali výbavičku, ale kopec vecí sme ani nemuseli. Sami sa nám ozývali ľudia z rodiny a zadarmo nám darovali postieľku, kočík, autosedačku, oblečenie a ďalšie užitočné veci. Ušetrili nám tým čas aj peniaze. Kolegovia mi pred pôrodom darovali šatku na nosenie.
Predposledný mesiac tehotenstva som začala chodiť na predpôrodný kurz. O tom, že sa bude kurz otvárať, som sa dozvedela úplnou náhodou na sociálnej sieti. No... náhody neexistujú :) Dokonca sa konal priamo na našom sídlisku v centre pri kostole, a to každý štvrtok večer, takže som po kurze vždy ešte mala možnosť ísť do kostola na spomínanú pravidelnú adoráciu, kde som Bohu odovzdávala všetky svoje pocity, obavy z blížiaceho sa pôrodu. Veľmi som si priala, aby pri pôrode mohol byť aj manžel. On je však ako svadobný DJ každý víkend odcestovaný, a aj soboty okolo termínu pôrodu mal už obsadené ešte predtým, než som otehotnela, a tak som sa obávala, že začnem rodiť práve vtedy, keď bude preč. Už na začiatku tehotenstva si do kalendára námatkovo zaznačil dátum 25.5.2019 ako termín, kedy si má pre istotu nechať voľno. A presne v ten deň mi začali kontrakcie.
Adamko sa narodil 26.5.2019. Manžel bol po celý čas so mnou a bez neho by som to asi nezvládla. Boh vypočul aj túto moju modlitbu - aby sme to celé mohli prežiť spolu. Adamko bol drobnejší, mal 2710 g, ale väčšie dieťa by moje telo neporodilo tak "ľahko". Prirodzene určite nie. Ani nastrihávať ma teda nemuseli (z čoho som mala celé tehotenstvo hrôzu).
Starostlivosť o Adamka bola prvý mesiac nesmierne náročná. Veľmi zle som túto obrovskú zmenu znášala, pretože malý veľa plakal, ja som ho nevedela utíšiť a z jeho plaču som bola v neustálom strese. Vyčerpaná, podráždená, zúfalá. Cítila som sa ako tá najneschopnejšia a najhoršia matka na svete. Ale Boh mi poslal do cesty pomoc - duchovnú, materiálnu, psychickú i fyzickú :-) Dva týždne bola so mnou moja mama, ktorá zavrela svoju prevádzku a prišla mi pomôcť. Vystriedala ju svokra. Švagrinka ma zásobovala detskými vecami po svojom synčekovi, bola mojou bútľavou vŕbou a poradkyňou. No a keďže som sa kvôli synčekovi nedostala mesiac ani na omšu a spoveď, pán kaplán sa ponúkol, že ma príde vyspovedať domov, čo som si nesmierne vážila.
Hoci som z dieťatka ešte stále miestami neskutočne vystresovaná (keď píšem tieto riadky Adamko má dva mesiace), hlavne zo silného plaču, odovzdávam to Bohu a On sa oslavuje aj cez moje materstvo tým, ako veľmi mi pomáha. Každý jeden deň prosím Boha o pomoc v starostlivosti o bábätko. O pokoj v duši. Vidím Jeho reálne činy. Umožňuje mi realizovať sa, posiela mi do cesty na pomoc vzácnych ľudí, viera v Neho je mojou oporou, záchranným člnom, keď sa topím v spleti všetkých tých trampôt materstva. Lebo veriť neznamená len veriť, že Boh existuje, ale tiež dôverovať, že Boh sa postará. Ďakujem Mu za to, čo ma teší a prosím o to, čo potrebujem. Najmä o odpustenie. A cítim, že On sa na mňa nehnevá. Aj skrze môjho manžela mi Boh dodáva energiu. Láskou, ochotou, pomocou, objatím, povzbudením, zmyslom pre humor...
Sľúbila som Pánovi, že keď nám požehná bábätko, napíšem svedectvo o tejto úžasnej milosti. A On nám ho nielen požehnal, ale nás po celý čas sprevádzal a stále sprevádza. Keď je človek otvorený a vníma Boha vo svojom živote, je až neskutočné pozorovať, čo všetko nám Boh dáva a ako to všetko "manažuje". Je to jeden úžasný režisér :-)
Boh koná v živote každého človeka. KAŽDÉHO. Treba len otvoriť oči a vnímať to. Je to ako puzzle. Všetko do seba zapadá.
- Keby som nešla študovať žurnalistiku, nestretla by som svojho manžela.
- Keby som nepotratila, neodhalila by som skrytý zdravotný problém.
- Keby som nebola žurnalistka, nepracovala by som v rádiu a nespoznala by som kolegyňu, ktorá mi posunula inzerát s pracovnou ponukou - ktorá napokon čakala na mňa :-)
- Keby som tam nezačala pracovať, nenaučila by som sa nikdy toľko o nosení detí.
- Môj syn bol od narodenia veľmi kontaktný a nosenie vyžadoval, takže som pri ňom maximálne využila tieto svoje poznatky.
- K mojej mamine sa cez jej zákazníčku v práci dostala modlitba k Panne Márii z Pompejí, ktorú sa denne modlila za naše počatie. Dostala sa k nej presne v ten deň, keď nám doktorka oznámila, že prirodzene neotehotniem.
- Vďaka manželovi som opäť mala psa, ktorý ma zbavoval stresu :)
- Aj vďaka eliminácii stresu sa nám podarilo počať.
... A vďaka Bohu je všetko presne tak, ako má byť.
Titulná fotka: Pixabay
