Vyklopím hotový sneh do misky, poriadne zamiešam a dám piecť. Príde babka, musím ju predsa niečím ponúknuť. Katka sa medzitým vyberie s ockom na prechádzku nadýchať sa atmosféry zimou zahalenej prírody. Dúfam, že zas nestratí rukavicu, ako naposledy. Dve hodiny sme ju hľadali, až kým babka zahlásila, že jej predsa len uštrikuje nové. Koláč úspešne naberá na váhe a zväčšuje svoj objem a ja sa s vyloženými nohami chystám vychutnať si kávu.
Moja mama, ktorej už dávno nikto nepovie inak než babka, sedí v obývačke a ochutnáva koláč s čerešňou navrchu. Ako mi len dobre padne pochvala, ktorú mi zaň babka zloží. Nasleduje obľúbená chvíľa vyplnená debatou o všetkom možnom. Veď s mojou mamou sa vždy dobre klebetilo. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo zbehol čas. Prešli už takmer tri hodiny a manžel s dcérou sa ešte nevrátili. Hádam len vonku nezamrzli!
Vtom sa otvárajú dvere a zjaví sa v nich mrazom vyštípaná tvár môjho muža. Hoci je od zimy celý červený, s malou v náručí vyzerá tak rozkošne. Tá ale zviera v náručí čosi iné. Rozbehne sa ku mne.
- Mami, mami, aha, čo som ti doniesla!- volá a v tej záplave nadšenia si ani nevšimne babku očakávajúcu objatie svojej malej princeznej.
- Čo to máš za vodu?- čudujem sa pri pohľade na igelitové vrecko plné roztápajúceho sa ľadu a s otáznikom v očiach pozriem aj na manžela.
- Trvala na tom, že to musí nazbierať- s úsmevom pokrčí plecami.
- To je sneh. Ozajstný sneh! Už ho nikdy nebudeš musieť robiť sama. Teraz môžeš napiecť ešte oveľa viac takých dobrých koláčov!- víťazoslávne mi Katka oznámi a podá mi sáčok roztopeného snehu. Nerozumie, prečo sa všetci začneme smiať. Tá ma teda prekvapila! Deti si všetko vysvetlia po svojom. Jej snaha odbremeniť ma a uľahčiť mi prácu v kuchyni ma však dojala. Poďakovala som sa jej a keď si s radosťou kráčala späť do izby, v kútiku duše som začala dúfať, aby si nabudúce na prechádzke nepomýlila ten žltý sneh s citrónovou polevou...
