Márnosť šedivá je vlastne citoslovce. Vyjadruje určitý pocit. Toto zvolanie nám väčšinou vypadne z úst, keď nás niečo prekvapí. Avšak niečo nepríjemné. Kombinácia nepríjemného s nečakaným sa azda nedá opísať inak, ako márnosť šedivá. Teda, za predpokladu, že nechceme byť vulgárni...
Márnosť spomína aj kniha Kazateľ: „Márnosť nad márnosť, všetko je márnosť“. Toto slovo vyjadruje niečo, čo nemá zmysel. V našom jazyku niečo, čo nám je... platné. Žeby nám to bolo aj šedivé?
Šedivosť tiež symbolizuje čosi nepríjemné. Veď predsa nevoláme: „Ja z teba ošediviem!“ vtedy, keď sme šťastní. Šedivé vlasy už dávno nie sú záležitosťou starých ľudí. Striebrovlasé nájdete aj nižšie ročníky. Z problémov, zhonu a stresu sa čoraz viac mladých môže „pochváliť“ múdrosťou svojich šedín. Ženy si dobre že nenalievajú na hlavu kýble farby, keď objavia prvý šedivý vlas. Kazateľ by povedal, že aj tak je to márne.
A tak neznámy autor tieto dva aspekty spojil a vznikla márnosť šedivá. Slovné spojenie, ktoré nás spolu so zalamovaním rukami a gúľaním očami robí dokonale nervóznych. Čo by mohlo byť jeho opakom? Keď márnosť nedáva zmysel, tak niečo zmyselné. Keď nechceme šedivú, tak niečo pestré. Z toho vychádza zmyselnosť farebná. Takže ak sa vám pri najbližšej príležitosti bude chcieť kričať od šťastia, máte poruke nový pokrik. Jupí a hurá, privítajte svojho súrodenca...
