„Wifi? Tu, vonku pred domom?" začudujem sa.
„Áno, vyšla som von a hneď sa mi kdesi stratila," pokrčí plecami a vytiahne z vrecka mobilný telefón. Stará babka sa, ako vidím, rozhodla kráčať s dobou, keď si zaobstarala mobil s dotykovým displejom. Zahľadí sa naň a strčí ho naspäť do vrecka. Asi z neho vyčítala, že wifi ešte nechytila.
„Kedy ste ju videli naposledy?" podpichnem ju.
„Vravím, vyšla som vonku a vzápätí mi zmizla. Potvora jedna. Krátko po tom, čo som ju odpojila," povie a opäť sa zahľadí na displej.
„Keď sa odpojíte, tak to väčšinou nefunguje, teta," skúšam jej vysvetliť systém pripojenia.
„Minule mi ju pomohla chytiť suseda. Evka zlatá. Jej sa to podarilo. A predstav si, raz som ju chytila dokonca v pivnici," povie tetka a rozhliadne sa okolo seba. Začne mi pripomínať chodiacu anténu, ktorá sa snaží pochytať všetky signály navôkol.
„Za to môže moja dcéra," pokračuje, „to ona ma na to nahovorila. Aj tento aparát mi dala ona. S wifi sa vraj na dôchodku určite nudiť nebudem," hovorí a ukazuje mi svoj mobil. Pri predstave babky lajkujúcej statusy na facebooku sa usmejem.
„Myslíte si, že ju teda tu vonku ľahko chytíte? Každý má heslo a vy ste sa predsa odpojili," pokúšam sa ju doviesť k zamysleniu.
„Odpojila som sa, to hej. Ale predvčerom som to urobila tiež a napriek tomu som ju nakoniec chytila," odpovie mi babka susedka.
Stratený prípad, nebudem ju presviedčať, pomyslím si a chystám sa vykročiť ďalej, keď sa takmer potknem o malého bieleho maltezáka, ktorý znenazdajky preletí okolo.
„Poď sem!" skríkne naň suseda. Ani som nevedela, že má psa. No na moje prekvapenie všetko vysvetlí nasledujúci povel:
„Wifi, k nohe!"
