Uvedomila som si, že všetky články, ktoré som zatiaľ napísala, boli smutné, alebo boli o niečom negatívnom. Tak som si povedala, že je načase to zmeniť. Preto píšem o tom, ako sme robili zbierku, celkom zaujímavú, a zároveň dúfam, že to niekoho osloví tak, ako voľakedy čosi podobné oslovilo mňa.
Bola som tretiačka na gympli, a ako sa to už stáva ľuďom, boli dobré, boli zlé situácie. A keďže ja som človek „činný“, keď je zle, snažím sa na to nemyslieť spôsobom, že čosi vymyslím a venujem tomu kopu času. A tak mi raz „čosi“ prišlo do cesty práve v tom horšom období a....
Mali sme týždeň globálneho vzdelávania. Učiteľka, ktorá nám prednášala o tom, ako Slovensko pomáha rozvojovým krajinám, spomenula, že rok predtým, kdesi v Košiciach, sa dali dve, či tri školy dokopy, vyzbierali kopu školských pomôcok a zaslali to. Krásna myšlienka, ktorú nasledovalo „osvietenie“. Ešte v ten deň som predložila spolužiakom svoj návrh, schválili ho a šli sme do toho. Všetci spolu.
Plán znel jednoducho. Cieľom bolo osloviť všetky školy, papiernictvá a úrady v meste, kde bola naša škola. Nezbierali sa peniaze, ale materiál – ceruzky, perá, zošity, farbičky, strúhadlá, lepidlá, čokoľvek, čo deti potrebujú k rozvíjaniu svojej fantázie.
Kam to však všetko adresovať..? Učiteľka, ktorá nám predtým prednášala o podobnej zbierke, sa stala našou koordinátorkou a jej hlavnou úlohou bolo nájsť organizáciu, pod záštitou ktorej by sme mohli zbierku realizovať. Aj sa tak stalo, Slovensko-Juhoafrická spoločnosť určila náš cieľ – mestečko El Obeid v Sudáne.
Ďalej bolo treba vyriešiť dopravu, čo vonkoncom nebola lacná záležitosť. Uznali sme, že najideálnejšie to bude, ak zásielka poletí, avšak to bolo pre nás, ako skupinku odhodlaných žiakov, pridrahé. Preprava 150kg do Khartumu stála viac než 18-tisíc korún. Preto sme museli nájsť sponzorov. Spísal sa projekt, podpísaný našou koordinátorkou a vtedajším riaditeľom školy, a okrem iných miest sa odniesol i na mestský úrad. Bolo to neuveriteľné, ale tých pár návštev, ktoré sme tam absolvovali, nám zaručili preplatenie dopravy, resp. istých 19-tisíc korún.
Na to, aby sa o tej zbierke vedelo, spolužiak vyrobil plagáty, ktoré sme rozvešali po meste, a vytvoril stránku (www.peropreafriku.tym.sk (kontakty uvedené na nej sú už, žiaľ, nefunkčné)). Dôležité však bolo upozorniť na zbierku najmä školy, preto sme navštívili 5 stredných a 5 základných škôl, hovorili sme s riaditeľmi, zväčša sme boli pozitívne prijatí.
A konečne nadišiel veľký deň zbierky – 28.február 2007. Asi desiati moji spolužiaci postupne navštevovali všetky školy, na mnohých už boli krabice s materiálmi pripravené. Traja ľudia boli pripravení rátať všetko, čo sa donesie. Milým, i keď šokujúcim prekvapením bolo, keď tí desiati začali donášať toľko materiálu, že tí traja zvažovali, že budú v škole nocovať. Samozrejme, na pomoc prišli i ďalší a tak sa to značne urýchlilo. Počas celého dňa nás v kabinete u našej koordinátorky navštevovali študenti a profesori celej školy. Prišiel i redaktor regionálnej televízie a natočil interview s autorkou projektu, so „zberačmi“, natočil pár milých záberov na to množstvo a o pár dní sme to už videli v telke. Taktiež sme boli milo prekvapení, keď k nám pani vrátnička doviedla jednu staršiu pani, ktorá doniesla množstvo zošitov, čo mala doma, a iných školských potrieb, pretože čítala oznam o zbierke v kostolných novinách (ktorý tam dal spolužiak, čo ich má na starosti).
Celkovo sa vyzbieralo neuveriteľných 235 kg. Na jednej strane to bolo skvelé, no na druhej – mali sme peniaze na prepravu iba 150 kg. Po pár telefonátoch s leteckou spoločnosťou, ktorou to malo ísť, sme sa však dohodli, že nám to odvezú celé aj za tých 19-tisíc. Čakalo nás ešte vybavenie cla, no aj to sa podarilo v pomerne rozumnom čase. Tak sme to všetko zabalili, celkovo to bolo 11 krabíc, nalepili sme adresy, zavolali na vopred určené číslo, a druhý deň bol náklad odvezený. Podľa správ, ktoré sme mali (a verím, že boli pravdivé) sa všetko dostalo tam, kam malo. Boli sme v cieli...
