Nech už akokoľvek sladko znejú vety ako „Svet nemá hraníc“, „Tvoja predstavivosť nemá hraníc“, v podstate to nie je pravda. Život má svoje hranice a je to tak správne. Čokoľvek bez hraníc znie dobre jedine v marketingu a reklame.
Hranice, fázy, zafarbenia
Náš život má hranice, fázy, zafarbenia. Čím zrozumiteľnejšie je označenie týchto hraníc, fáz, či zafarbení, tým jednoduchšie je im porozumieť. A je tomu tak správne. Je správne, keď oprávnenie viesť motorové vozidlo dostane len osoba, ktorá obvykle dosiahne 18 rokov (plus splní ďalšie podmienky). Je správne, keď sudcom sa stane osoba, ktorá taktiež splní sériu podmienok. Je správne, že strelnú zbraň neudelí príslušná komisia niekomu, kto isté presne definované podmienky nesplní.
Nielen náš život, ale aj veci okolo nás majú svoje isté hranice. Veľa z týchto hraníc sú odstupňované preto, aby sme vedeli ako blízko sa nachádzame začiatku, či konca, prípadne dna, či vrcholu. Rýchlostné označenie pred konštrukciou cesty nám hovorí, že máme znížiť rýchlosť auta zo 130 km/h na 80 km/h a následne na 30 km/h. Na dopravných upozorneniach nie je len napísané „o malú chvíľu by si mal spomaliť“, je na nich presne definované „o 50 m. 40 km/h“.
Môže tomu byť aj preto, aby sme rýchlou jazdou neohrozili seba, či cestárov, ktorí práve kvôli nám dávajú cestu do poriadku. Symboly, hodnotenia, odstupňovania nás sprevádzajú od 0 rokov až po akýkoľvek vek sa dožijeme.
Na Slovenských deťoch sa práve uskutočňuje nepekný experiment. Tento experiment je nielen, že nepekný, ale doslova nebezpečný. Žiaci na vybraných školách totiž nie sú hodnotení známkami, ale slovne. Nielen, že ich rodičia nevidia stav vedomostí svojich ratolestí vo forme známok, ale ani deti samotné často netušia, ako dobre učivu rozumejú napríklad aj v porovnaní so spolužiakmi.
Slovné hodnotenia, ktoré vystriedali veľavravné čísla na vysvedčeniach sú vágne a nevypovedajú jasne, koľko z učebných osnov si dieťa osvojilo. Namiesto toho, aby vysvedčenie bolo postavené na číselnom hodnotení a slovné hodnotenie výrazných známkami neopísateľných prvkov v školských aktivitách žiaka bolo len dobrovoľne doplnkové, práve toto je jedinou možnosťou.
(VEĽMI DÔLEŽITÉ UPOZORNENIE - Aby sme si rozumeli – slovné hodnotenie nie výmena známky napr. 1 za slovné hodnotenie VÝBORNÝ, či 3 za slovné hodnotenie DOBRÝ, ale ako popis aktivít žiaka na viacerých riadkoch, pričom známka ako číslo je vylúčená a vôbec nie je spomínaná na vysvedčení.)
Školské známky vs. inteligencia
Áno, som si plne vedomý, že školské známky nie vždy nepredpovedajú pozitívnu budúcnosť človeka, pretože tak, ako sa vždy našli „horší“ žiaci, ktorí excelujú v živote, tak aj „jednotkári“ v živote často krát zlyhávajú. Vec je tá, že školské známky nikdy nemali úmysel vykresliť človeku budúcnosť. Ich účelom bolo hodnotiť žiaka v rámci splnenia, či nesplnenia požiadaviek voči školským osnovám.
To, že do akej miery školské osnovy vedia, či nevedia pokryť vedomosti, ktoré by akýmsi spôsobom pripravili dieťa na úspešný, spokojný, naplnený, etc. život, je na inú tému. Podobne je tak aj s inteligenciou. Inteligencia taktiež nehovorí o tom, či človek je múdrym. Inteligencia a obzvlášť inteligenčný kvocient meraný v testoch inteligencie jednoducho len hovorí o úrovni človeka voči k úlohám v rámci špecifického testu rozumových schopností. Áno, tieto testy poznáte aj pod ľudovým označením ako ÍKVÉ testy.
Ako psychológ som mal pri administrácii takýchto testov možnosť vidieť deti, ktoré v testoch excelovali, ale zlyhávali v živote. Samozrejme aj naopak. Ani známky, ani IQ kvocient nie sú definitívnym prediktorom pre život. Známky v škole, ako aj IQ kvocient (ktorý taktiež nie je spriemerované jedno číslo) sú však výborným indikátorom, v ktorých sférach človek exceluje, a v ktorých zase možno, že nepatrí k elite populácie.
Zároveň, ako aj známky aj IQ nie sú šarlátovým písmenom, kvôli ktorému vás buď odsúdi spoločnosť, alebo vy sám seba. Školská známka je ako farba. Niet zlé, či dobré farby. Sú len farby. Avšak aj farby majú svoje hranicu, ohraničenie – škálu. Ak takúto škálu prispôsobíme našim požiadavkám, vieme ju užitočne použiť. Napríklad, keď škála farieb obsahuje iba 16 farieb. Podľa rozsahu tejto škály vieme určiť, kde je červená, kde oranžová farba a kde zelená farba.
Kto takúto škálu použitú v dopravnom systéme nerešpektuje, môže ohroziť život nielen seba, ale aj iných ľudí. Ak by sme však ako číselné označenie rýchlosti v aute, ako aj farby na semafore vymenili za slovné škálovanie nastala by dopravná katastrofa. Pokiaľ by sa slovné škálovanie na ceste podobalo slovnému hodnoteniu učiteľa, na cestách by denne zomierali ľudia ako na páse. Každý vodič si totiž môže vysvetliť dopravné slovné označenie „Spomaľ“ inak. Ak je však presne napísané 50km/h, nie je možné vyhovárať sa policajnej hliadke na „ale ja som tomu porozumel takto“.
Wittgenstein
Každá učiteľka má totiž vlastný slovník, ktorý sa síce z najlepším úmyslom môže snažiť používať v slovnom „vysvedčení“, nie je možné porovnávať ho z číselným hodnotením, ktoré fungovalo po celé generácie. Ak sa aj na slovné hodnotenie žiakov používa istý súbor fráz príznačných pre úroveň hodnotenia, je veľmi otázne, či bude taký jednoznačný ako keby sa používali klasické známky.
Známy filozof Wittgenstein popísal rozpory vo filozofických smeroch a pohľadoch približne takto. Filozofické smery sa nie vždy nezhodli, ani nie tak kvôli v kontradikcii náhľadov na svet, ale kvôli slovníkom, ktoré používali. Nemyslel tým slovník jednotlivých jazykov, ale práve ponímanie už napríklad aj preložených slov z iných jazykov. Tak totiž ako pre Šarišana znamená slovo XYZ niečo, tak presne tak isto píšuce sa a znejúce slovo môže znamenať pre Detvianca niečo úplne iné.
Slovným hodnotením sú zmetení rodičia, no o to viac aj deti. Nevedia, kvôli čomu sa snažia. Ich snaha nemá ohraničenú a jasnú hodnotu, o ktorú sa môžu oprieť ako priebežne (v priebehu školského roka), ale hlavne na konci. Dieťa nerozumie slovnému hodnoteniu tak dobre, ako by rozumelo známkam. Rozumie však 50€, ktoré mu daruje starý dedko za jednotky na vysvedčení.
Numerické hodnotenie školských schopností, čiže školské známky doslova reprezentuje schody, po ktorých sa dieťa bude snažiť kráčať vyššie a vyššie. Školské známky sú priamym ukazovateľom, kde sa dieťa nachádza. Sú však niečím ďaleko dôležitejším.
Školské známky sú métami, ktoré povzbudzujú dieťa k pozitívnej aktivite napredovať a zlepšovať sa. Zatiaľ, čo slovné hodnotenie je opatrným a mnohokrát neuchopiteľným éterom, ktorý sa jednoznačne rozplynie skôr než sa stihne celé prečítať.
Sú učitelia, ktorí slovné hodnotenie vítajú, pretože vraj „neubližuje“ žiakom, ktorí nemajú jednotky, zatiaľ, čo známky vraj stigmatizujú znevýhodnených. Áno, do tejto skupiny patria aj lajdáci. Čiže, ak je niekto lenivý, tak mu to nesmieme povedať známkou, aby sme neurazili jeho city? Zároveň - môžeme bez problémov kašlať na emočnú rovnováhu ADHD dieťaťa, ktoré jednoznačne nevydrží obsedieť, pokiaľ mu rodič bude chcieť prečítať 15 minút slovného hodnotenia? Známka na vysvedčení by takému dieťaťu povedala viac a o mnoho rýchlejšie.
Slovné hodnotenie žiakov je krutým experimentom s deťmi, ktorého dôsledky pravdepodobne uvidí zrejme až nasledujúca generácia. Vnútorné nastavenie takýchto detí ovplyvnené deficitom číselného hodnotenia sa môže kruto emočne vypomstiť v momente, keď nastúpia do práce. Tam od nich totiž vedenie nebude žiadať poslať primerané množstvo emailov, či poskladať „tak akurát“ motorov. Požiadavka bude presná a jasná.
VÝBORNÝ +, VEĽMI DOBRÝ +
Ak už chceli experti ministerstvo školstva zaviesť slovné hodnotenie, malo byť súčasťou známok ako doplnkový text a nie ako dvojsečná zbraň. Toto nepíšem len ako rodič, ktorému syn - tretiak na ZŠ povedal druhý týždeň po začatí školského roka, že ho nebaví chodiť do školy, pretože nedostáva žiadnu „odmenu“. Má pocit, že v škole sú ako otroci pirátov, ktorí sú nútení veslovať na lodi bez nádeje na „odmenu“. Tento článok píšem aj ako psychológ, ktorí diagnostikoval nejedno dieťa nadané, milované, ale aj odvrhované, či zanechané.
Ak by sa dal (čo sa nedá) špecifikovať jeden hlavný prediktor zlyhávania detí, bola by to nejednoznačná a jednoducho neporozumiteľná spätná väzba od dospelých.
Takýto nejasný koncept je opakom toho, čo potrebuje dieťa vo svojom vývoji. Dieťa potrebuje ako slobodu, tak aj hranice. Hranice sú nie vždy deťmi prijímané ihneď pozitívne. Sú však dôležité a časom dieťa porozumie, prečo je tomu tak. Známky hovoria toto je hranica, ktorá hovorí, že ak nevieš XYZ, tak budeš hodnotený ako NEDOSTATOČNÝ a zároveň hranica, ktorú, keď prekročíš v rámci svojich schopností, budeš hodnotený ako VÝBORNÝ.
Zatiaľ, čo známky ako čísla, či adjektíva ako VÝBORNÝ, VEĽMI DOBRÝ popísali detské školské schopnosti, slovné hodnotenie aktuálnu úroveň zaobaľuje lichôtkami, neutrálnymi a rodičmi nevyžiadanými odporúčaniami. Odporúčania však nie sú zlé, mali by však stáť popri známkach a nie známkovanie zavrhnúť a tak deti hrubým spôsobom cenzurovať od motivácie stať sa lepšími.
Ak si naozaj myslí niekto z vás, že hodnotenie, či stupňovanie hranice je zbytočné, skúste to nahovoriť niekomu, kto sa chytil namiesto kábla, ktorý mal mať v sebe 2,4 V, no mal 2400 V, len preto, lebo nebol číselne označený. Prípadne to skúste nahovoriť neplavcovi, ktorý skočil do 2 m bazéna, o ktorom si myslel, že je v ňom len 20 cm vody. (Nestačí dať upozornenie „iba pre plavcov“.)
Planéta, na ktorej žijeme si vyžaduje označenie hraničných bodov. Ľudia, ktorí neveria v označenie hraníc, by mohli vyskúšať žiť mimo tejto planéty. Napríklad priamo vo vesmíre, ktorý (pravdepodobne) nemá hranice. Len prístroj číselne vypovedajúci o presnej nadmorskej výške vypovie kde exaktne sa nachádzate. Ak však nemáte guráž vsadiť svoju existenciu na život bez čísel v takýchto extrémnych situáciách, tak si aspoň skúste nabudúce namiesto mesačnej výplaty, vypýtať šéfa slovné hodnotenie. Som zvedavý, ako ním zaplatíte faktúru za plyn, či nákup v Kauflande.
