Bolo už o päť tri a za oknom prudko snežilo. Vydavateľ asi uviazol v nečakaných závejoch, preto mešká.
Dávid už to stretnutie nestihne, aj keby vydavateľ s autom dorazil hneď teraz.
Chvalabohu.
Napätie v ňom opadlo.
Už niekoľko hodín trvá tento večierok na pripomienku výročia obsadenia Tibetu čínskymi vojskami, už sa podávali tibetské aj čínske špeciality, púšťalo video aj hudba, zišli sa tu starí známi, ale až teraz pocítil Dávid uvoľnenie. Teraz, keď už boli skoro tri hodiny, stratil výčitky svedomia z meškania. Má alibi pred vlastným svedomím – vydavateľ, ktorý ho mal autom zaviezť dole do mesta, neprišiel, a navyše nafúkalo snehu…
Aj Monika si všimla prudký príval radosti v Dávidovej tvári, keď náhle pozdvihol svoj pohár so sladkým osmantovým vínom a pripil smerom k tibetskému priateľovi vedľa na gauči: "To free Tibet!" K prípitku sa pridali viacerí a zábava pokračovala.
Vďaka hustému sneženiu sa už od tretej pociťovalo stmievanie. Hostia pomaličky odchádzali, až napokon ostal len Dávid; hoci Monika absolútne vylúčila, aby jej pomohol s umývaním riadu, poposúval jej aspoň kreslá a gauč do pôvodnej sedačkovej jednotky a poukladal desiatky špinavých tanierov a pohárov na stôl do kuchyne. Mal dosť v hlave a dobroprajne sa s hostiteľkou lúčil srdečným objatím.
Hoci v lampách bolo sídlisko bieložlté od snehu, obloha už bola čierna. Mestský autobus na železničnú stanicu meškal. Keď konečne prišiel a jeho čakala už len cesta domov, opojenie z čínskeho vína začalo vyprchávať a on sa vracal do svojej reality. Začalo ho škrieť, čo urobil. Že sa vykašľal na dohodnutú schôdzku a pod zámienkou meškania vydavateľa a padania snehu nechal Marka čakať v takomto snehu a mraze.
Ostalo mu z toho zle. Keď napokon autobus na svahu kopca, na ktorom stála železničná stanica, nezdolal napadaný sneh a začal sa kĺzať naspäť dole, namiesto toho, aby postupoval hore, Dávid to bral ako trest od osudu za svoju zbabelosť. Šofér do mikrofónu oznámil, že ďalej sa nedostane a prosí cestujúcich, aby vystúpili.
Neostávalo iné, než zvyšok brehu prebrodiť bielym snehom až k stanici. Takúto kalamitu tu nemali už desať rokov.
Samozrejme Dávid zmeškal vlak a bol rád, že vôbec stihne nasledujúci. Unavený šľapaním hore brehom po čerstvom snehu, uzimený a s mokrými nohami, sa vo vagóne vyzul, vyložil si nohy na protiľahlé sedadlo, bezvládne sa rozvalil a bolo mu na zomretie.
Výčitky svedomia a pocit zlyhania privolávali potláčané znechutenie nad sebou samým, a ako čakal na odchod vlaku, ledva vyzrúc von za tmavé sklo noci, prvý raz po dlhých mesiacoch mal zasa myšlienky na samovraždu. Nenávidel sa za svoju zbabelosť a nechcel už byť svedkom svojho pokračujúceho márneho života.
Dvaja mladí chlapci vyprevádzali starú paniu, ktorá sa s nimi srdečne rozlúčila hrubým rómskym hlasom a sadla si do štvorice sedadiel oproti Dávidovi. Chlapci, ktorí jej pomohli vyniesť dve plné ťažké sedliacke tašky, ľahkým krokom zmizli dole schodmi nástupiska.
Pani naproti ťažko oddychovala a jej odraz v skle Dávidovho okna prezrádzal hrubé črty osoby v neforemnom hrubou kabáte.
Dávidom zasa prešla vlna zúfalstva a sebazáchovne sa chytil za temeno vyholenej hlavy.
Vlak sa konečne pohol a o chvíľu sa ponoril do belostnej tmy zasnežených nočných polí. Pani naproti ustavične oddŕhala a dychčala a hniezdila sa vo svojom špinavo pôsobiacom kaftane. Z jej dvoch obrovských tašiek voňali jonatánky.
"Prosím vás," obrátil sa odrazu jej hrubý hlas k Dávidovi, "nemáte nejaký acylpyrín? Strašne ma začalo škrábať v krku, jak som išla po tom sňahu."
Dávid sa prvý raz pozrel do jej hrubej tváre. Mohla to byť Cigánka. Čo od neho chce? Ľudia vo vlaku takto z ničoho nič neoslovujú cudzích.
"Acylpyrín nemám," povedal, keď sa spamätal, "ale viete čo, nosím pri sebe také čínske guličky, tie sú na všetko." Vybral z vrecka škatuľku a nasypal podivnej panej do dlane za tucet zlatistých guľôčok.
"To si dajte do úst," pridal napokon radu, keď videl pochybnosti v jej tvári, "a pomaly to cuckajte."
Pani v kaftane priložila dlaň na ústa a vsypala si do nich guľôčky. Vzápätí sa jej oči vyjasnili a prekvapene sa pozrela na Dávida. "Ale to je dobre silné. To preniká až kdesi do hlavy. Čo to máte za zázrak?"
Prišlo vysvetlenie o čínskom žentane z desatoro orientálnych bylín, na čo pani so zadosťučinením siahla do jednej z velikánskych tašiek.
"Zoberte si."
Na jej dlani sa skveli tri krásne červené jabĺčka, a na jej tvári úsmev anjela. "Nebojte sa, mladý pán, aj vy raz budete v živote šťastný."
Dávid sa prekvapene pozrel do jej úprimných očí, keď vtom vlak zastal na jeho stanici. Vzal tri červené jabĺčka z natiahnutej ruky, ešte raz s vďakou pozrel do tých dobrých očí, a ponáhľal sa vystúpiť.
----------
Dorazil do svojho studeného bytu a položil tri dobré jonatánky na stôl. Odkazovač v tmavej obývačke blikal. Stlačil "play" a počul neblaho očakávaný Markov hlas:
"Dávid, čakal som ťa až do štvrtej. Neviem, čo sa stalo. Ešte zavolám. Čau čau."
Výčitky svedomia už boli neznesiteľné. Je pravda, chcel sa zo všetkých síl vyhnúť tomu stretnutiu, hľadal všetky možné zámienky, aby tam nešiel, a napokon mu ich objektívna realita aj poskytla. Ale - čo teraz! Ostane zasa sám? Nechá Marka tak? - po všetkých tých nervoch trémy, očakávania, čo za posledné dni prežil? A potom - boli tu tri jabĺčka a prísľub tej anjelskej panej v špinavom kaftane.
"Aj vy budete v živote šťastný..."
Vytočil Markovo číslo a nechal mu odkaz. "Viem, že je to neospravedlniteľné. Ale ak by si sa ešte predsa len chcel stretnúť, pozajtra budem zasa v Blave."
Nečakal dlho, kým Marko zavolal naspäť.
Dohodnuté. Vo štvrtok o tretej. Pred Rolandom.
-----------
Vo štvrtok nebolo po snehu už ani stopy. Agresívne jarné slnko vyzvalo mladých k slnečným okuliarom, zaprášeným od lanskej sezóny, a rok sa rozbiehal do nového života.
Dávid Jonatán stál v slnečných okuliaroch a ľahkej bunde pred Rolandom a čakal na Marka.
Tento raz už nechcel meškať. To, čo takmer stratil predvčerom, si už nechcel nechať ujsť. Uveril trom červeným jabĺčkam a cítil sa ako v rozprávke.
Dávid Jonatán bol starnúci mladý muž, ale ešte to na ňom nebolo vidno. Často sa čudoval, či naivita v jeho tridsaťročnej tvári je výsledkom nedostatku skúseností alebo proste hrou osudu. Určite ale neodzrkadľovala jeho srdce, ktoré bolo staré a choré ako Vezuv, a rovnako boľavé.
A driemúce.
Na pozadí rozprávkovej veže radnice kráčala majestátna postava štíhleho mladého muža v čiernom dlhom kabáte. Sňal si úzke slnečné okuliare a smeroval priamo k Dávidovi.
"To nie je možné!" pomyslel si Dávid, keď sa spoza okuliarov naňho zahľadeli tie divé úzke oči. Štíhly mladý muž váhavo zastal, ale vec bola jasná.
"Marko? Ja som Dávid. Ahoj."
"Čau, ja som Marko," podávali si ruky.
Zamierili do dohodnutej vinárne a zostúpili do jej najspodnejšieho poschodia, do najzadnejšieho zákutia jej kamennej pivnice. Posadili sa oproti sebe k malému stolíku a Marko sa šialeným pohľadom pozrel na Dávida - "Čo si dáš?"
--------
"Predovšetkým - v skutočnosti sa volám Peter.Marco je len moje rádové meno, ktoré som dostal, keď som bol na Malte v kláštore. Som totiž veriaci kresťan-katolík, a to chcem, aby si od začiatku vedel."
"Peter..." pregĺgal Dávid horký dúšok. "Pekné meno. Mal som dobrého kamaráta, ktorý sa volal Peter." Asi každý má dobrého kamaráta, ktorý sa volá Peter, pomyslel si. Ale ten minulý čas bol veľavravný. Nechcel to viac rozvádzať. "Takže ty si bol na Malte?"
"Áno, bol som u Maltézskych rytierov."
Peter pokračoval príbehom o histórii tohto rádu, o histórii svojej, a Dávid k tomu prikladal zasa svoj príbeh.
„Takže ty si vlastne rytier! To je dobre, potom sme obidvaja šľachtici.“ Usmiali sa.
Petrove pery boli fascinujúce, očerveneli od bieleho vína a jeho kruto úzke oči akoby si svoje najhlbšie tajomstvá chránili na neskoršie časy. Dávid si uchlipoval z pohára a keď mu víno konečne vrazilo do hlavy, uvoľnil sa a začal prosto celú situáciu vychutnávať. Rozprával celkom nenútene a s veľkým šarmom o svojich zážitkoch z Číny a z Tibetu, o svojom detstve, o prvých láskach.
"Hanka Zagorová?" zažalo sa svetielko v Petrových očiach. "To bola aj moja láska. Ja som ju úplne žral. Vždy keď bola v telke, som utekal k obrazovke a bozkával som ju. Podľa nej sa aj volá moja sestra. Keď sa narodila, naši mi dali na výber, a ja som si vybral meno Hanka. Teraz má sestra devätnásť rokov, ale rozum má ako tridsaťročná. A strašne je na mňa naviazaná."
"Aj ja mám o päť rokov mladšiu sestru," dodal Dávid. "Tiež na mne visí. Vieš - "brat bol v Tibete"... s tým sa kdekomu rada pochváli. A keď som našim z Číny napísal, ako je to so mnou, ona bola prvá, čo sa mi ozvala a bolo jasné, že mám jej podporu."
"Hanka tiež o mne vie. Aj vie, že som teraztu s tebou...," opäť zaiskrili Petrove úzke oči.
"Tak ju odo mňa pozdravuj," povedal Dávid a odpil si z pohára. Bolo mu dobre. Nevedel už pochopiť, prečo sa predvčerom tohto stretnutia tak strašne bál. Prosto stačilo prekonať svoju príšernú plachosť - a tu oproti za stolom sedí krásny mladý chlapec s očami vlčími na zošalenie, s vášnivými perami, ktoré vyslovujú slovo za slovom len pre mňa, hlbokým mužským hlasom vychádzajúcim z dlhého štíhleho hrdla, venčeného zlatou retiazkou, len sčasti odhalenou výstrihom jemného sivého svetra...
Príjemne plynuli hodiny nad vínom pod kamennou klenbou viechy, ako obaja chlapci oťukávali jeden druhého a dúfali vo vzájomné sympatie.
Naplnil sa čas. Naplnil sa rozhovor. Naplnili sa oči. Petrove oči pôsobili planúco, a Dávidove planuli bez pôsobenia.
"Nechceš ísť ku mne?" povedal Dávid napokon vetu, ktorú mal v talóne pre tento prípad.
"Vieš čo - rád by som, ale... čo by som povedal rodičom?...," odpovedal Peter a Dávidovi bolo všetko jasné. Zdvorilá forma odmietnutia. Zaplatili víno a vyšli z podzemia.
Keď tu odrazu pri rozlúčke Peter vraví:
"Zajtra odchádzam do Prahy, ale o týždeň ti odtiaľ zavolám - povieš mi, ako ti dopadla tá dizertačná skúška."
Podali si ruky.
Dávid sa usiloval zvládnuť rozlúčku čo najracionálnejšie. Ale ako odbočil smerom na stanicu, nemohol sa ubrániť pocitu blaha, ktoré však nemalo nič spoločné s bielym vínom. Ani nevedel, ako vyletel hore brehom k stanici. Skutočne sa mu zdalo, že lieta. Ešte nikdy to nezažil a muselo to byť to, čo sa volá eufória. Ešte aj vo vlaku sa znenazdajky usmieval - na okná, na sedadlá, na ľudí - a bol šťastný, šťastný, prešťastný.
Doma si vzal jednu z červených jonatánok a zavolal Monike.
"Čo ti je?" spýtala sa udivená nad zvláštnym tónom jeho hlasu.
"Ach bože, Monika, že čo mi je!...," nenachádzal slová. "No hádaj!"
"Ideš do Tibetu?" - "Nie."
"Do Indie?" - "Nie. Si na zlej stope. Čo som ti hovoril, že si želám najviac na svete?"
"No... potom neviem!" bola Monika v pomykove. "Čo ja viem... Vydajú ti básne?"
"Nie, ach nie, Monika, panebože!" rozohnil sa Dávid rozradosteným hlasom: "Monika, mám chalana! Chápeš to? Mám chalana, nádherného, inteligentného, úžasného!"
