"Ale bohužiaľ, už sú obidva vypredané. Viete, ide Veľká noc, mnoho ľudí cestuje do Ríma..."
------------------
S kufrom sa vrátil do svojho bytu. Niekoľkokrát mu volal Peter. Dávid sedel pri odkazovači a s perverzným potešením pozoroval, ako na ňom bliká červené svetielko a vychádza z neho Petrov hlas prosiaci ho, aby sa ozval. Po tom, čo mu nebolo umožnené, aby svoju bolesť zušľachtil florentínskou renesanciou, neostávalo mu nič iné, ako sa zatvrdiť a opájať sa svojou neľútostnosťou. Okrem nej nebolo nič. Len číra prázdnota - a v nej sa nesmelo vznášajúca jeho nová neľútostnosť.
"Prosím ťa, dvihni to, Dávid, viem, že si tam," nástojil Petrov hlas niekoľkokrát a čoraz naliehavejšie.
Napokon nevydržal. Dvihol slúchadlo.
"Prepáč, že som ti vtedy nezavolal, ale vybil sa mi kredit na mobile a dobil som si ho až v piatok - a tak som si vypočul tvoje odkazy. Tak ti hneď volám."
Dávid neveril. Nevyznal sa v mobiloch, a tak mu to celé pripadalo ako trápna výhovorka. Reagoval odmietavo a tvrdo. "Zajtra odchádzam do Florencie," oznámil nekompromisne. Tvrdiť to predsa môže...
Peter chvíľu mlčal. "A čo mám robiť?" povedal napokon.
"Akočo máš robiť? Rob si čo chceš."
"Ale čo mám robiť, aby som ti v tom zabránil?"
Dávid chvíľu mlčal. "Prísť zajtra ku mne."
"K tebe nemôžem, ale mohli by sme sa stretnúť v Blave..."
Po chvíli ticha Dávid povedal: "Dobre."
Bariéra padla. Napokon, Peter mohol hovoriť pravdu - a dovolať sa Dávidovi mohol len sem, pretože telefónne číslo k Dávidovým rodičom nemal.
"Takže nejdeš do Florencie?"
"Nie. Všetky miesta boli už vypredané."
---------------
V utorok išiel Dávid do Bratislavy hneď, ako vstal; nebol schopný už doma obsedieť. Radšej sa bude do jedenástej túlať po uliciach, alebo zajde na katedru, než by sa netrpezlivo motal po byte.
Petra zazrel na druhej strane ulice pri Národnom divadle. Peter mal elegantný jarný kabát a v ruke držal decentný pánsky dáždnik. Mal namierené do "seminára".
"Nie je zvláštne, že sme sa stretli?" žasol Dávid. "Práve som išiel pozrieť, či niečo nedávajú v Opere - že by sme mohli ísť spolu..."
"Kdeže, do opery to nie," poznamenal Peter pevne. "Teraz pred Veľkou nocou sa ja nedostanem nikam, a tobôž nie večer. Mám povinnosti v kostole."
"Tak nič, to bol len taký nápad..."
Vyšli hore Starým mestom až na Kapitulskú uličku, kde Dávid ešte nikdy predtým nebol. Bolo to zvláštne - toľké roky študoval a pracoval v Bratislave, a do týchto končín ho ešte noha nezaviedla. Nevedel sa nakochať uchvacujúceho pohľadu na dva rady starobylých domov, voňajúcich vekmi, spomedzi ktorých k nebesiam vyráža majestátna strecha Svätého Martina. Takáto stará Bratislava bola preňho neznáma, svieža a nová.
Vstúpili do seminára. Peter sa na vrátnika priateľsky usmial a oznámil mu, že ide dnu aj s návštevou. Dávid nevedel, či má prejsť na katolícke zdravenie, alebo postačí zaželať vrátnikovi dobrý deň.
Pri slove seminár si Dávid vždy predstavoval romantické stredoveké chodby, ťažké vŕzgajúce dvere a klenuté zatuchnuté miestnosti. Miesta, kadiaľ prechádzali, sa však veľmi nelíšili od iných budov iných katedier Univerzity, ktoré poznal. Napriek tomu to tu bolo preňho nové, exotické, objavné a hlavne - milé. Mal to rád kvôli Petrovi, veď tu Peter študoval, tu mal spolužiakov a pedagógov, tu bolo odpočívadlo, kde vraj tajne chodievali fajčiť, on a jeho chalan - spolužiak, pri okienkach s výhľadom priamo na vežu Svätého Martina.
Peter si vybavil potrebné veci a potom mal už voľno. Pobrali sa do ich starej viechy.
Peter doniesol fotky zo svojich ciest po Malte a Taliansku. A takisto fotky zo svojej vysviacky v Ríme. Jeho postava v bielom rúchu, stojaca, sediaca, ba aj ležiaca na kamennej dlážke, bola obklopená mnohými duchovnými v kaplnke neďaleko baziliky Svätého Petra.
"Bolo to pred pol rokom. Dlho som váhal, či to mám urobiť. Ale s tým chalanom sme sa rozišli, on ostal v kláštore a ja som si povedal, že dám svetu vale. Škoda, že som vtedy nepoznal teba. Teraz to ľutujem."
Dávid na to nemohol nič povedať. Cítil to isté.
"Ale musím ti povedať ešte jednu vec," povedal Peter odhodlane.
"Čo? Čo ešte, preboha?" Dávid sa snažil nahodiť položartovný tón, ale oči prezrádzali strach.
"Vieš, ja tu neostanem."
Urobil významuplnú pauzu.
"Čoskoro budem musieť ísť do Talianska."
Dávid sa bezmocne uškrnul: "Kedy?"
"Ešte neviem. Možno v máji."
"A na koľko?"
Peter šibol očami bokom.
"Na niekoľko týždňov, tak na mesiac."
"Nemohol by som tam ísť s tebou?"
"To nie. Pôjdem tamcez cirkevné kruhy. Potrebujem si tam vybaviť určité veci, ktoré som nestihol v zime. Ale potom sa vrátim," usmial sa chlácholivo.
"To neustále čakanie! Prečo si mi to nepovedal HNEĎ, že si kňaz! Že si už vysvätený! Vtedy som sa ešte mohol vrátiť z pol cesty!"
"Áno," povedal, zahľadený do stola. "Urobil som chybu..." Vtom zdvihol zrak: "Aleneľutujem." Uprene mu pozrel do očí, obzrel sa, či ich niekto nepozoruje, a chytil Dávida za ruku.
Dávid bol v rozpakoch. Usiloval sa tešiť z prítomnej chvíle a nemyslieť na budúcnosť. Tá, podobná rozbúrenému moru, sa raz prepadala a raz šialene vzdúvala do výšok. Opäť si prezeral fotky z vysviacky, skúmal tváre Petrovej sestry Hanky a jeho rodičov - ľudí, ktorí tohto človeka tiež majú radi a napriek tomu sú, celkom nepochopiteľne, ochotní sa ho vzdať.
"A Hanka to ako berie, že si stále preč?"
"To vieš, je z toho smutná. Čo sa dá robiť.Aj ona mi vždy vyčíta, že jej nezavolám a nenapíšem, ale to som už ja." Potom sa Peter začal chystať na odchod.
"Prídeš zajtra?"
"Zajtra nemôžem - čo by som povedal rodičom, že každý deň chodím do Blavy! A musím im aj v záhrade pomôcť, kým som doma."
"Neprídeš zasa ku mne?"
"Veď ti zavolám," usmial sa chlácholivo.
"Dáš mi svoju fotku?"
"Vyber si."
Vybral si detailný záber: bočný pohľad na Petrovu tvár, jeho oči v úprimnom odovzdaní hľadia mierne dohora – smerom k svätiacemu otcovi Baudouinovi. V rohu fotky vyčnieval kúsok bieleho goliera na Petrovom zátylku a v pozadí sa vznášal rozmazaný prelud farebnej talianskej fresky.
"Niečo ti na ňu napíšem, dobre?" navrhol. "Ale prečítaj si to až doma. A vždy, keď ti bude za mnou smutno, si to prečítaj." Napísal na zadnú stranu odkaz a poprosil Dávida, aby mu na papier napísal, ako sa po čínsky povie láska.
"Chcem si to dať vytetovať," vysvetlil.
Z práce sa Dávid ponáhľal domov. Aby splnil sľub, pozrel sa na fotografiu až doma. Opäť videl Petrove oddané oči, a na druhej strane čítal:
"Najdrahší Dávid,
keď sa budeš pozerať na túto fotografiu, môžeš si byť istý, že niekto (možno ďaleko) na Teba stále myslí!
Zo srdca
Piero"
-----------------------
Fotografia fungovala nanajvýš do ďalšieho dňa. Potom už bola málo.
Dávid pracoval na preklade staročínskej poetiky a v prestávkach sa za odmenu išiel pozrieť na fotku. Sused pod ním sa vrátil zo školy a veľmi hlučne púšťal veľmi peknú odrhovačku. "Boom boom boom boom, I want you in my room..."
Chcel sa radovať z Pierovej lásky, ale keď sa ho znova zmocňovala bolesť smútku za ním, usiloval sa ju zvládnuť pozitívnym prístupom. Až prišiel na úžasný nápad.
Omše sú predsa verejné. Má na ne prístup ktokoľvek. Prečo nie ja? Ešte že vlaky chodia! Požehnaná technika!
Telefonicky si na dotyčnej fare zistil, že omša je o šiestej, a vybral sa na cestu do končín, kde ešte nikdy nebol.
Po dvoch hodinách prišiel na miesto. Dedinka bola zaliata slnkom a plná kvetov v záhradkách. Polia za domami boli prašné a vyprahnuté a chlapci z vrchola lanského stohu vykrikovali na Dávida "Mac Gyver!" Dávid bol blažený. Onedlho uvidí Piera, bude zasa blízko neho, a aj keď sa spolu asi nestretnú, bude nastupovať na spiatočný vlak opäť šťastný, so zásobou radosti na ďalších 24 hodín...
Vošiel do kostola. Staré ženy drmolili litánie a poločkom sa divili nad zvláštnym cudzincom s farebnou kravatou. Dávid sa vždy pripojil, keď prišiel na rad Otčenáš, ale keď sa ho pomodlil už štvrtý raz, nemohol sa ubrániť pocitu devalvácie a rozhodol sa, že už bolo dosť. Konečne sa rozsvietili svetlá pred oltárom. Hoci sa neobzeral, aj tak mal pocit, že je asi jediným chlapom v kostole. Prinajmenšom jediným mladým. Od spovedníc prichádzali zbožným svetlom rozžiarené osoby a potom zacengal zvonček.
Dávid sa cítil ako v divadle. Na vysvietené javisko vyšli, v bielych odevoch, tri mužské postavy. Prostredný z nich bol Piero. Keď po počiatočnej tichej modlidbe zodvihol hlavu a pozrel sa do "obecenstva", hneď tam zazrel Dávida a išlo mu do smiechu. Dávid mal totiž tak zbožný výraz!
Smiech nebola reakcia, ktorú Dávid čakal. Aby pomohol Pierovi v jeho trápnej situácii, odtrhol od neho zrak, sklopil oči a pozeral sa v modlidbe pred seba. Potom sa Piero upokojil a ostatná omša prebehla bez zádrhelov. Došlo k prijímaniu. Piero sa postavil tvárou k veriacim, ktorí vystupovali z lavíc a prichádzali si po živého Krista. Pierove ruky im ho kládli do úst.
Pierove ruky, ktoré si pamätajú Dávidove ústa. Zapáchlo mu to lžou.
Vychádzal z kostola a mal namierené na stanicu. Ale vtom začul, ako naňho niekto volá: "Dávid!" Bol to Piero. Stál pred bočným vchodom kostola. "Zaveziem kamaráta na stanicu," vysvetlil hlavnému kňazovi a viedol Dávida k autu.
V aute pred stanicou sa potom dlho rozprávali.
"Ty si mi teda dal!"
"Chcel som ťa vidieť. Už mi zasa začalo byť zle. Potreboval som si doplniť zásoby endorfínu."
"Čoho?"
"Látky, ktorá ti dodáva pocit blaha. Vytvára sa pri sexe a od čokolády."
"To si si teda mohol kúpiť čokoládu."
"Toto bolo lepšie ako čokoláda. Ja som na tebe normálne závislý! Som rád, že som ťa videl."
"Aj ja teba. Prekvapil si ma. To som teda nečakal. Som rád, že si tu."
Nemohli sa ani dotknúť. Po priestranstve pred stanicou prechádzali dedinčania a farárske auto bolo nápadné.
"Chytíš ma aspoň za ruku?" spýtal sa Dávid a spustil rameno medzi sedadlá. Piero vypočul jeho pobádanie a kradmo ho stisol. "Som rád, že si prišiel. A ako sa ti to páčilo?"
Dávid sa zamyslel. "Zdá sa mi to divné. Tí ľudia pri prijímaní k tebe pristupujú s pocitom, že dostávajú chlieb zo svätých rúk, oni ti veria. Nezdá sa ti, že ich podvádzaš?"
"Pozri, oni nevedia, ako to so mnou je. Ako žijem - to je moja vec. Je to medzi Bohom a mnou. Ľudí do toho nič."
"Ale predsa..."
"Vieš, Boh ťa súdi podľa toho, čo máš v srdci. Ľudia len podľa toho, čo vidia. A za lásku Boh predsa nemôže trestať."
Odprevadil ho na nástupisko a dlho mu mával. Už sa stmievalo.
------------
Dávid hodnotil svoju cestu ako vrcholne romantickú a dojmy z nej napĺňali všetky potreby jeho chtivej duše. Na druhý deň kúpil pre Piera český preklad Rómea a Júlie. Keď mu Piero volal a pýtal sa, čo robí, povedal mu - "čítam Rómea a Júliu."
Nasledujúce Pierove slová však zabili všetku romantiku. "Vieš, volám ti kvôli tomu, že dnes nepôjdem do kostola. Je mi zle. Takže ak si sa chystal prísť, tak aby si vedel, že nemusíš..."
"Samozrejme, že som sa chystal!" skríkol zranený Dávid. "Bol som ochotný podstúpiť tú cestu v rozpálených vlakoch len kvôli tomu, aby som ťa nachvíľu videl, a ty nie si schopný prísť---"
"Ty mi asi neveríš, ale mne je fakt zle. Mám také migrény. Niečo mi našli v hlave, to mám z toho."
Dávid neveril.
Nevedel to pochopiť, alebo skôr ho bolela predstava, že Pierovi stretnutie s ním zrejme nedodá toľko endorfínov, aby mu stálo za to slúžiť omšu v migréne. Bol ranený a aj reagoval ako ranený.
Ten telefonát sa skončil zle.
Potom sa trápil, pil, a napokon telefonoval Monike.
"Dávid, nebuď smutný. Možno sa to všetko vysvetlí."
"Vieš, ale ja som schopný celé poobedie aj noc sa niekam trepať vlakmi len na to, aby som ho videl pred oltárom - a jemu sa ťaží prísť do susednej dediny autom! Chcel som ísť aj dnes aj zajtra, ale nepôjdem. Neviem, čo budem robiť."
"Dávid, pozri sa, ak by si mal chuť, prídi zajtra k našim. Je Veľký piatok, celá rodina pôjdeme do kostola, prišiel aj môj brat z Francúzska, môžete sa porozprávať... Keď budeš mať chuť, len príď," chlácholila ho Monika a on jej v slzách ďakoval.
Celý večer potom čítal Rómea a Júliu.
Hlboko v noci volal Piero.
"Ešte ťa bolí tá hlava?"
"Už mi je lepšie."
"Vidíš ten nádherný mesiac?"
Každý zo svojho miesta na Zemi sa spoločne pozerali na ten istý Mesiac a hovorili si do telefónu o láske.
-------------
Vo Veľký piatok Dávid dočítal Rómea a Júliu. Ceruzkou v knihe vyznačil krásne pasáže a potom ju zabalil do krásneho papiera.
Čakal ho krásny deň. Najprv návšteva u Moniky a potom pôjde na vlak, aby stihol Pierov obrad.
Porozprával Monike o všetkom, čo sa mu za posledné týždne udialo. Prechádzali popri rozkvitnutých záhradách úžasných bratislavských víl, aké predtým ešte nevidel a akémožno nie sú ani vo Florencii. Magnólie sa halili zlatým dažďom a obláčiky pastelových farieb sa vznášali všade naokolo, lemujúc cestu, ktorou kráčali ku kostolu.
Bolo plno. Nejeden z veriacich odovzdane kľačal. Monika Dávidovi šuškala, ktorý z kňazov sa jej páči, a pýtala sa, či sa niektorý náhodou nepodobá na Petra.
Po obradoch sa Dávid krátko zvítal s Monikinou rodinou a už musel ponáhľať na vlak. Čakali ho ďalšie veľkopiatočné obrady v inom kostole, s inými kňazmi... Rozlúčil sa a úprimne ďakoval Monike za všetko.
Vlak nebol taký plný, ako očakával. Najväčší nápor bol asi včera, pretože dnes je sviatok. Slávnostnú a sviatočnú atmosféru si niesol so sebou. Už je to dávno, čo naposledy preciťoval Veľký piatok...
Pierov kostol bol plný. Bol by uvoľnil miesto niekomu staršiemu, ale nechcel vytŕčať, cudzinec medzi miestnymi, hoci dnes tu bolo aj veľa mužov, a tak radšej ostal sedieť v druhom rade. Ľudia stáli vo všetkých uličkách aj na chóre. Kríž zahalený vo fialovom.
Zacengal zvonček a nemo predstúpili slúžiaci kňazi. Piero si ľahol na zem pred kríž.
Prosternácia. Už o nej počul. Bola nesmierne dojemná. Vidieť svojho milenca prosternovať pred krížom v smútočnom liturgickom rúchu, spod ktorého mu vytŕčajú hrubé čierne topánky... Pozná chuť tých nôh. Ich vôňu.
Služby boli príšerne dlhé. Zažil ľudové mystériá tak, ako o nich čítal v histórii európskeho divadla. Vliekli sa monotónne a takmer sa bál, že zmešká posledný vlak.
Keď spolu s davmi ostatných veriacich vychádzal do tmavej chladivej noci, Piero ho už čakal, prezlečený, pred dverami.
Nasadli do auta.
"Mám pre teba návrh," začal Dávid.
"Aký?"
"Predstav si, že o takú hodinku zatelefonuješ vašim: Mami, do kostola sa na mňa prišiel pozrieť kamarát. Keďže sa služby predĺžili, zmeškal posledný vlak. Ja si veľmi vážim, že prišiel, tak som ho zaviezol domov, a on ma teraz nechce pustiť, aby som po polnoci jazdil. Nástojí, aby som tu prenocoval - takže prídem domov zajtra ráno. - Čo ty na to?"
"To nejde. To sa nedá."
"Prečo? Veď je to úplne pochopiteľné a prirodzené, nič na tom nie je zvláštne. Všetko som to premyslel. Piero! Idú sviatky, ja odchádzam zajtra k našim, zasa sa dlho neuvidíme... Poď ku mne."
"Nie, Dávid, fakt to nejde."
"Ale prečo? Prečo si takýto? Všetko som za teba vymyslel, budeš úplne krytý, a konečne aspoň raz budeme spolu dlhšie, celú noc. Nestojí ti to za to?"
"Páter Baudouin mal pravdu, keď hovoril, žeobyčajný človek nás nepochopí..."
Dávida táto spupnosť podráždila. "Ale pre mňa si predovšetkým Piero, môj milý, až potom nejaký kňaz - nehnevaj sa, dúfam, že ťa tým nejako neurážam..."
"Nie, to nie, ale vieš, dnes je Veľký piatok. Vrcholí pôst..."
"No a čo? Pokiaľ viem, tak pôst trvá už niekoľko týždňov - vlastne celý čas, čo sme sa schádzali, bol pôst, nie?"
"Áno, ale dnes je obzvlášť významný deň."
"Jasné. Kristus dnes umrel na kríži. Ale to bolo popoludní. Teraz je už noc. To utrpenie je už preč. Kristus už netrpí. Už sa blíži jeho zmŕtvychvstanie."
"Práve preto."
"Čo práve preto?"
"No práve preto vrcholí pôst. Keby to bolo zajtra, v sobotu, tak nepoviem. Ale dnes nie."
"Čo dnes nie? To nemôžeme byť spolu? Veď nemusíme ničrobiť. Len budeme spolu, budeme spolu spať, jeden vedľa druhého, Piero, nebude to nádherné? Len si pomysli, koľkí z tých ľudí, čo boli v kostole, budú dnes spolu spať - myslíš si, že si dnes v noci zbožní manželia oddelia postele, len preto, lebo vrcholí pôst?"
Peter sa pobavene usmial. "Ale medzi nami by neostalo prispaní..."
"Ostane! Pokiaľ sa len toho bojíš, tak ja ti môžem sľúbiť, že sa o nič nepokúsim. Budem šťastný z toho, že sme spolu, to je všetko. Ak chceš, tak ti tu odprisahám, že sa ťa ani nedotknem."
"Ale ja to odprisahať nemôžem."
"Ako?"
"No, že sa ťa nedotknem."
"Tak ti odprisahám, že ti ZABRÁNIM, aby si sa ma dotkol! Fakt, myslím to vážne. Ja sa viem ovládnuť, keď chcem."
"Ale ja nie. Ja by som sa neovládol, a ani ty by si ma nezastavil. A práve preto nechcem ísť k tebe."
Dávid videl, že nepochodí ani s prísľubmi, ani s humorom, ani s prísahami.
"Tak ma zavez na vlak."
A potom skúsil znova: "Je zakázané na Veľký piatok sa bozkávať?"
"Nie."
"Tak sa aspoň zavezme niekam mimo dediny, aby sme sa aspoň pobozkali."
Peter konečne pristúpil na tento minimalistický plán. Zatiahol vedľa cintorína.
Bozkávali sa dlho a intenzívne. Pierova vôňa zasa napĺňala Dávidovo vysmädnuté srdce, jeho ústa boli sladké, mäkké a dobré, a pán Ježiš im to hádam odpustil.
"Asi o dva týždne pôjdem do Talianska," povedal Piero. "Skúsim si to na budúci týždeň vybaviť tak, aby som mohol prísť k tebe, na celú noc," usmial sa sľubne. "Niekedy v stredu, dobre?"
Pred príchodom polnočného vlaku Dávid dal Petrovi darček. "Otvor si to až doma." Rozlúčili sa a zaželali si veselé sviatky.
Keď Dávid prišiel domov, blikal odkazovač. Peter mu v ňom ďakoval za Rómea a tešil sa na stredu. Dávida začal znova bolieť ten zub a zaspával blažený.
