Nemohol pochopiť celkom oprávnenú Dávidovu požiadavku "Ak ku mne dnes večer neprídeš, tak je koniec."
Peter bol totiž v Prahe. "Ale ja nemôžem dnes prísť. Som u sesternice a máme dohodnutých niekoľko návštev, kde ma čakajú."
"Aj ja ťa čakám! Aj tvoju pohľadnicu som čakal!" Ten telefonát sa zasa skončil zle. Obaja v rozčúlení ukončili rozhovor bez rozlúčky.
Dávid bol na dne.
To bol síce už dávno, ale teraz mal aj zámienku. Mal výhovorku sám pred sebou, mal v rukách oprávnenú príčinu pred svojím svedomím aj pred samotným Bohom na to, aby si mohol dopriať poslednú trpkú slasť, ktorá mu ostávala.
Už ho nič od toho nezachráni. Už mu nič v tom nezabráni.A potom už bude pokoj…
Najprv však musí zničiť kompromitujúce materiály. Nechcel, aby zlomení rodičia museli ešte po ňom likvidovať veci, z ktorých by im mohlo byť zle. A tak pohádzal všetko na veľkú kopu na dlážku do kuchyne, zobral veľký biely vangel a v ňom ako v pahrebe pálil jeden po druhom všetky svoje časopisy s fotkami krásnych a vzrušujúcich mužov, všetky listy, všetky denníky. Byt sa napĺňal pachom sadzí.
Potom usporiadal veci, ktoré treba vrátiť ľuďom - knihy, kazety. A zbierku artefaktov zo svojich ciest po Číne a Tibete rozdelil na kôpky a ku každej pripísal na papier meno človeka, komu tieto predmety chcel venovať. Monika mala dostať nefritové mištičky na čaj, ktoré sa jej vždy tak páčili. A Hanke nechal Pieseň o večnom žiali…
„…V nebi ako párik vtákov roztúžený,
na zemi ako naskrz prepletené stromy
chceme byť naveky
naveky chceme byť. –
A nebo trvá, zem tiež večná je,
a príde čas a pominie oboje -
žiaľ lásky potrvá
pominutia nemá. “
Ďalej mal v pláne napísať list na rozlúčku a potom napustiť vaňu.
Ale vtom začul hudbu. Indickú hudbu. Zunenie sitáru a jemný ženský hlas mu znel vo vedomí a vyvolal vábnu predstavu ďalekej Indie, v ktorej ešte nikdy nebol.
Tá hudba zlomila jeho odhodlanie. Ešte uvidíšIndiu, hovorila mu tá pieseň, vyvolávala v ňom pocit šíreho pohľadu na zahmlené vyprahnuté kopce a na vône neznámeho pôvodu, a on podľahol tomu vábeniu.
Napísal báseň, nalial si vína a pustil si La Traviatu.
-------------
Ale zaspať už nemohol nikdy. Jeho noci boli ešte väčším utrpením ako dni. Ešte niekoľkokrát si rezolútne napustil vaňu.
Potom zavolal Hanke. Zdvihol to Peter. "Nevolaj sem už."
Peter si prečítal jeho list. Čo ešte vlastne čakal? Je koniec.
Dni sa dĺžili ešte väčšmi než predtým a noci sa nijako neskracovali. Máj sa hlásil o svoje právo na lásku a západy slnka boli ešte farebnejšie ako u K. H. Máchu. Všetko bolelo. Všetko ho bolelo a nemal spočinutia. Jeho prednášky ostávali fádne a študenti mu na nich zívali a zaspávali. Napokon poprosil Moniku o pomoc. O lieky na spanie. Nevyspal sa poriadne už vyše týždňa. Monika mu sľúbila, že sa pokúsi niečo zohnať.
Na druhý deň držal v ruke pomoc. Monika sa pritom naňho uprene zahľadela a kládla mu na srdce, že je tolen na spanie.
"Áno, samozrejme!" pozrel na ňu s jemným úsmevom oddanej vďačnosti. "To by som ti predsa neurobil, Monika!" Ubezpečoval skôr seba ako ju.
A v tú noc sa konečne vyspal.
