Ale bol na to pripravený. Napokon, aj tak nemal kam inde ísť, a aspoň sa bude v jeho bezprostrednej blízkosti niečo diať. Navyše, v sobotu robí kamarát z detstva záhradnú párty pri príležitosti svojich narodenín, ako každý rok takto v máji. To všetko mu možno pomôže aspoň trocha zabudnúť.
Vernisáž bola úžasná. Dávid, ktorý si na nej hneď na začiatku hrkol z domáceho bieleho vína, žiaril humorom a šarmom a oslňoval návštevníkov výstavy, užívajúc si to množstvo ľudí, tú vravu okolo seba, úsmevy, príjemné rozhovory o ničom a komorný koncert učiteľov miestnej hudobnej školy. Pil celý večer a keď sa v noci vracal s rodičmi a sestrou domov, mal bujarú náladu a hádzal vety v spevnej taliančine, ktorá mu bola sladkohorkou piesňou jeho bolesti.
Tá opitosť mu pomohla. Zmiernila utrpenie a odvanula napätie. Ráno, keď sa zobudil, mal čistú hlavu a žiarivú nádej: nemôže byť predsa láske koniec. "Kým žijeme..." Tie podmanivé slová z akejsi starej básne.Kým ešte žijeme, vždy je nádej.
A tak zavolal Petrovi.
"Prosím ťa, chcel by som sa s tebou ešte stretnúť..."
Peter súhlasil. V pondelok v Bratislave, v ich starom podniku.
Dávid bol šťastný. Mal zasa nádej. Zasa sa tešil. Zasa bol veselý. Nálady, ktoré si už ani nepamätal, ako chutia. Na oslavu ku kamarátovi odchádzal plný optimizmu a zasa bol veselý a pil víno a spieval a tancoval. A bolel ho zub. Príšerne. Tým viac pil a zabúdal na bolesť. Domov sa dostal až nad ránom, a hneď ráno išiel hľadať lekára na pohotovosť. Odstránenie plomby a prevŕtanie koreňa malo uvoľniť tlak, no bolesť celkom nepoľavila. Cesta od lekára viedla popri evanjelickom kostole, a tak sa pristavil a vošiel na bohoslužbu. Jeho krstná matka sa začudovala, že ho tam vidí. Dávid tam bol od krstu prvý raz! Pomodlil sa k Bohu a ďakoval za Petra.
-----------------
Pondelok bol horúci slnečný deň. Rýchlik sa vliekol ešte pomalšie než obvykle a Dávid sa nemohol dočkať Bratislavy. Čoskoro ho uvidí. Už čoskoro ho zasa uvidí!
V stanovenú hodinu vkročil do podzemia starej viechy a s búšiacim srdcom sa poberal zákutiami úzkych miestností k ich starému stolu. A tam, napokon, uvidel Petra. Bol prekrásny, v oranžovom tričku Fruit of the Loom vynikalo jeho opálenie a jeho vlčie oči ešte väčšmi blčali. Pred sebou mal sklenú misku so zeleninovým šalátom, a vedľa neho na stene visela exoticky krásna vesta podmanivo tmavozelenej farby.
"Ahoj," vstal Peter a s vážnou tvárou mu podal ruku.
"Ahoj," odpovedal Dávid. "Tak som rád, že ťa vidím!"
"Dáš si niečo? Ja som sa potreboval naobedovať..."
Dávid nemal od napätia a radosti chuť na nič, a dal si iba minerálku. Chcel sa len pozerať na Petra, kochať sa z jeho prítomnosti, vychutnávať si jeho krásu a tešiť sa z nádeje.
Rozhovor zadŕhal. Peter skláňal oči k svojmu šalátu a jeho hlas bol čoraz hrubší, tichší a neochotnejší, čím väčšmi Dávid prejavoval radosť nad ich stretnutím.
"Ale ja som sem neprišiel niečo nadväzovať. Ja som sa prišiel rozlúčiť."
Dávid ustrnul. Jeho oči sa ostali zarazene pozerať na objekt jeho vášne, ktorý sa mu odrazu začal vzďaľovať, napriek tomu, že sa ani nepohol. "Ako... takže to... už... je koniec?"
"Veď ty si to tak rozhodol, pokiaľ viem. V tom liste..." hovoril Peter tvrdo a urazene.
"Ale ja som myslel, že si to vysvetlíme, a že nejako nájdeme cestu..."
"Ja už nechcem." Údery kata nemohli byť omračujúcejšie ako tieto tri slová. Tri neúprosné rany.
Dávid cítil, ako ním celým prenikol ostrý boľavý blesk. V kŕči sa mu zvraštilo telo aj duša a srdce sa mu rozbolelo. Zrak mu padol na lem zavesenej Petrovej vesty, krásne vyšívaný podivuhodným filigránskym spôsobom hodvábnou niťou rovnakej tmavozelenej farby. Akiste módna pamiatka na nejaký rímsky salón. Ktovie, kto ti ju kupoval... Aký musí byť krásny, keď si ju dá na seba... Jeho trpiaca duša už nebola schopná rozmýšľať nad ničím rozumným. "Peter, preboha, to nemôžeš myslieť vážne!" Tvár sa mu skrivila do plačlivého úškrnu.
"Myslím to vážne."
"Ale prečo si teda súhlasil, že sa stretneme? Veď si musel tušiť, o čo mi ide. Peter, ja bez teba nedokážem žiť. Keby si vedel, aké týždne mám za sebou. V noci nemôžem spať, dňami sa len tak vlečiem, nič pre mňa nemá zmysel... Peter, Peter, preboha, neopúšťaj ma!"
"Nemá to zmysel."
"Prosím ťa, daj nám ešte šancu. Ja už takto nemôžem žiť. Čo bude so mnou! Preboha, Peter! Veď ja ťa ľúbim!"
"Aj ja som ťa ľúbil. Ale to už je minulosť. Už na to nemyslím."
"Ako sa to dá? Povedz mi, ako sa to dá! Keď ja nemyslím na nič iné. Môj celý život je len láska voči tebe a bolí to, strašne to bolí."
"Aj mňa to bolelo. Ale už je to minulosť. Bolelo to, ale už sa to zahojilo. Hocina srdci ostane už jazva..."
"Ale moje srdce stále krváca, Peter! A nikdy sa nezahojí!"
"To si musíš vybojovať sám. Ja už to mám za sebou. Pre mňa je to už minulosť. Mňa už čakajú iné veci..."
"A čo ťa čaká?Čo s tebou teraz bude??" pýtal sa Dávid, ako keby osud Petra bol teraz ten, ktorý treba zachraňovať.
"Otec Baudouin ma berie do Indie. Na misie."
Dávid si myslel, že je to výsmech. Veď do Indie predsa mohli ísť spolu, a byť tam šťastní! Zaskočený sa nezmohol na ďalšie slová.
"Už musím ísť," zaznela ďalšia Petrova kamenne neúprosná trojúderová veta.
To nebolo možné. To predsa nebolo možné, aby sa teraz dvihol a odišiel. Aby ho tam nechal v tej bolesti a zúfalstve len tak. To by predsa neurobil.
Peter privolal čašníka a zaplatil za oboch.
"Prosím ťa, neodchádzaj. Ostaň so mnou ešte chvíľu. Nenechávaj ma tu."
"Ide mi vlak."
"Veď ti pôjde ďalší. Peter!"
Uplakané prosby ho nijako neobmäkčili. Zastrkával si peňaženku do vrecka čiernych nohavíc a pritom sa spod okraja oranžového trička objavila na pracke jeho opasku zvláštna štruktúra. "Čo to tam máš?" opýtal sa Dávid prekvapene. Tak veľa bolo čo objavovať na tomto Petrovi, ktorého tak dávno nevidel! Toľko nového a neznámeho a fascinujúceho na ňom ešte bolo! Na celý život objavovania.
Zmena v tóne Dávidovho hlasu vytrhla Petra z naštelovanej neústupnosti a odpovedal trochu mäkším spôsobom: "Sluchátka do walkmana."
"Aha."
Čo všetko asi zažil! Za všetky tie týždne, čo sa nevideli a čo chodil ktovie kade! Veď toho toľko precestoval, musel vidieť toľko zaujímavého, kým Dávid sa tu zmietal v svojich bolestiach. A toto všetko, celý tento kolos, celý tento Dávidov svet, zvaný Peter, plný nových zážitkov, dlho nevidenej novoty, ešte podmaňujúcejšej krásy, objekt toľkých, toľkých jeho nádejí a jediný liek na jeho bolesť, sa teraz neúprosne chystal k odchodu. To predsa nie je možné!
"Podaj mi ruku," povedal Dávid až tak sebaisto, že Peter bez váhania poslúchol a natiahol k nemu ponad stôl svoju pravicu.
"Toto aspoň budeš mať na pamiatku," sťahoval si Dávid z prsta svoj zlatý prsteň s čiernozeleným okom.
Peter cukol s rukou. "Nie, to nie."
"Prosím ťa, prijmi ho."
Peter si v oduševnelom odmietaní dokonca pomáhal krútením hlavou. "Nie, to v nijakom prípade. Nie," a tým vehementnejšie sa zberal na odchod.
Dávid vedel, že by to vyzeralo ako zasnúbenie a že to Peter naozaj nemôže prijať. Vtom sa Petrovo vysoké štíhle prekrásne telo dvihlo, zatýčilo sa nad ním, sediacim ako kôpka nešťastia za stolom, sňal si z vešiaka nevysvetliteľnú tmavozelenú vestu, neosobne podal Dávidovi ruku a odišiel.
Dávid zalapal po dychu a z posledných síl si rýchlo objednal pol litra bieleho.
------------------
Pil potom biele víno ďalší mesiac, ako leto postupovalo svojimi neúprosnými horúčavami.
