Nebol si dosť mocný na to, aby si uniesol silu mojej lásky. To je škoda. Škoda, Peter!
Čo už.
Nemôžem ostať zvyšok života v potláčaní tej bolesti, ktorú stále cítim; musím ju zabiť. Zabiť tú bolesť, a, bohužiaľ, zabiť aj Teba v mojom srdci. Inej cesty niet. Ako buddhista si ostro uvedomujem tvrdosť a sebectvo týchto krokov, ich sebectvo, ktoré Tebe ako klasickému kresťanovi možno ani nepripadajú ako sebectvo, len proste prirodzený chod života. Ale je to násilie. Idem si Ťa násilne vypudiť zo srdca, idem sa z Teba vyliečiť, idem si Ťa vyrezať zo mňa ako pri aborcii, Peter môj, a je to strašné. Ale život mi tak káže. Mohol by som sa zabiť, otráviť sa rohypnolmi a zomrieť na veky, čistý a s Tebou v srdci, ale fáza reálneho uvažovania o samovražde je, chvála Bohu, už za mnou, a tak mi neostáva nič iné ako žiť.
Žiť, Piero.
Žiť. Nie je to nič vznešené ani sväté. Žiť znamená prežiť. Život je boj o prežitie, je neušľachtilý, plný špiny a svinstva. Ale neostáva mi iné než žiť a prežívať, dožívať až do nepekného starnutia, šeredností, smradov a zlôb. Len mladosť je pekná, a len ušľachtilé city sú vznešené. Len samovražda by ma uchovala čistého, a rýdzeho v mojej láske voči Tebe.
Čo už.
Keď som sa išiel stretať s Tebou v ten posledný zasnežený deň minulej zimy, tiež som mal pocit, že sa idem pošpiniť, že idem za sexom a za špinou sveta a za Tvojím veľkým penisom.
Keby som bol len tušil, ako sa očistím prostredníctvom stretnutia s Tebou! Že sa vrátim k Bohu, že sa posvätím svojím príšerným utrpením z čakania na Teba, a potom z rozchodu s Tebou! Možnože už čoskoro, s nejakým iným chlapcom, ma čaká niečo krásne, a možno sa mi podarí už sa nedať tak dobodať láskou. Možno už budem opatrnejší a nepustím si ho rovno do srdca. Ktovie. Je tu plno otáznikov, plno výziev mojej budúcnosti - "vykroč, vykroč, vykroč"...
Len... sa chcem s Tebou rozlúčiť, Peťo môj. Vždy budeš môj, a ja vždy Tvoj, keď ma budeš potrebovať. Ale žiť sa musí. Len sa usilujem prežiť. Pošli mi do vzduchu krížik, ako ten na čelo po tom, čo sme sa naposledy bozkávali. Požehnaj mi, nech som šťastný a nech Ťa už nemusím zvádzať z Tvojej Cesty.
S Bohom, carissime Piero.
--------------------
A potom prišlo zatmenie Slnka. Monika už kedysi dávno tvrdila, že tento rok má prísť Koniec sveta, vraj kresťania v Kórei o tom dostali posolstvo, keď v kostole z oltára zázračne vyletovali hostie.
Bude toto zatmenie Koncom sveta? Dávid sa modlil. Za Hanku, za Petra, za svoju sestru aj rodičov. A modlil sa aj za susedov, ktorí mu liezli na nervy. A za Moniku, za priateľov, za známych aj neznámych. Všetci by mali zajtra zomrieť? Ach nie, Bože, to nie!
Zatmenie pozoroval celý svet. Videl na BBC, ako sa jeho prvé tiene zakradli k brehom Walesu. Videl na RTL, ako postupujú Nemeckom. A potom vyšiel na balkón, keď sa odrazu, okolo poludnia, začalo stmievať.
Dávid tŕpol. Celý deň bol podivuhodne vzrušujúci a mal prímes ťaživého predurčenia. Keď sa skončil a odtemnené Slnko pokojne zapadlo za západný obzor ako vždy a po krajine sa rozhostila večerná tíš, Dávid pocítil nekonečný pokoj a uvoľnenie napätia. Zapiekol si zemiaky so syrom a otvoril si víno. Pustil si Enyu a vyprevádzal večer k noci.
Ako popíjal víno, pokoj sa mu postupne menil na pustotu. Bál sa Konca sveta, modlil sa za prežitie všetkých, čo poznal aj nepoznal, ale teraz, keď nijaký Koniec neprišiel, jeho zvyšný život ostal pred ním tupo trčať ako hrubo opracovaný otáznik z práchnivého dreva.
A rozbolel ho Peter. Znova. Čo nebolo nič neobvyklé. Rýchlo si nalial znova. A znova. A potom znova. A Peter stále bolel. Zúfalstvo sa stávalo tým absolútnejšie, čím ostatné vnemy ustupovali do úzadia pod vplyvom opojenia.
Keď dopil víno, otvoril ďalšiu fľašu. Akési domáce pálené, lebo nič iné už doma nemal. Otupím sa. Dnes sa úplne otupím.Predsa musí existovať koniec tejto bolesti!
Bolesť nepomíňala, a napokon sa rozhodol, s búšiacim srdcom, ukončiť to úplne. Táto bolesť už musí konečne pominúť. Potácavo si odišiel zobrať škatuľky rohypnolov, všetky tabletky vycupkali na porcelánový tanierik a vytvorili na ňom bielu kôpku. Rozplakal sa od bojazlivého žiaľu, prehltol sypké sústo a zapil ho pálenkou.
Asi o dvadsať hodín nato sa prebral a bol takmer pri zmysloch. Doplazil sa do kúpeľne, napustil si vaňu a podrezal si žily.
----------------
Keď precitol, uvidel posledné poľné kvety toho pekelného leta.
