a nechcel ani čaj. „Ale ty si kľudne daj.“
Nalial si vína. Jeho večerný hosť sa usadil na gauči.
„Pokojne sa natiahni.Ako doma...“
Irónia tohto vtipu sa v hosťovej tvári nijako neodrazila. Nikdy nebýval citlivý na takéto náznaky. Gauč, na ktorom sa zvykol večer natiahnuť a zapnúť telku, ostal teraz skromne obsadený len zo štvrtiny. Jeho útle chudé telíčko sa položilo doprostred a schúlené tam sedelo. Pozoroval, ako si domáci odpíja z vína, a potom povedal: „Ozaj, Jurko, doniesol som ti tie štuple do uší.“ Siahol do ruksaku, ktorý mal položený na koberci vedľa nôh, a vytiahol plné vrecko škatuliek so zátkami proti hluku.
„Ďakujem ti, tie mi teda pomôžu! Keby si vedel, čo sa tu deje! Tým chalanom dole plieska puberta, a tí hore dupú aj do jednej ráno“, posťažoval sa domáci na susedov pod a nad jeho bytom. „Vieš, keď je človek sám, tak všetko počuje tým viac...“ Po pauze dodal: „Ozaj, aj ja mám niečo pre teba!“
Odišiel do pracovne a vybral zo šuflíka škatuľku zabalenú v brokátovom papieri, previazanú zlatou šnúrkou. Vrátil sa do obývačky s rukou za chrbtom.
„Pred mesiacom si mal narodeniny, že?“ usmial sa vyzývavo a naznačil mu, aby vstal. Hosť vstal a podišiel k nemu. „Takže, Tominko,“ pozrel mu do očí, „všetko najlepšie. A som rád, že si tu.“
Podal mu darček. Naklonil sa, aby mu dal pusu na líce. Pritom ho oboma dlaňami chytil za plecia a pobozkal ho aj na druhé líce. Nakoniec ho úplne objal, a počas chvíľky, kedy si nechal hlavu spočinúť na jeho pleci, mu rozcítene zašepkal „vitaj!“
Vrátili sa do svojich neutrálnych polôh. On na kreslo, on na gauč. Kým Tomáš rozbaľoval darček, o ktorom asi tušil, čo to je, pretože to malo veľkosť aj hmotnosť obľúbeného suveníru, ktorý mu nosieval zo svojich ciest, Juraj pozoroval ten výjav a rozmýšľal, aké je to zvláštne, že mu tu znova sedí. Ani by si nebol pomyslel, keď naposledy tú škatuľku kupoval pri svojej služobnej ceste, že príde práve do jeho rúk. Kúpil ju len tak, zo zvyku, pretože ju vždy kupovával, a vždy to bolo s pocitom, že urobí radosť niekomu veľmi, veľmi milému. Posledne ju však kúpil len preto, lebo pohľad na ňu mu privolal boľavú spomienku na niečo, čo bolo a už nie je, a nemohol si odoprieť aspoň tú masochistickú radosť zo samotného aktu kupovania... Nevedel, pre koho ju kupuje. Ani by mu na um nezišlo, že čas urobí takúto nečakanú slučku.
„Kúpil som si tam aj nové cédéčko. Môžem ti pustiť?“ Tomáš súhlasil. Kvôli hudbe sa vždy preli, pretože mali veľmi rozdielny vkus, a tak napokon si každý počúval svoju hudbu vtedy, keď ten druhý nebol doma. Ale pri zdvorilosti, aká medzi nimi teraz vládla, Tomášovi neprekážalo vypočuť si, akú novú hudbu Juraj počúva. Možno ho to dokonca aj čiastočne zaujímalo.
„Táto prvá pesnička je oničom, ale druhá je úplne super! Keď som sa odtiaľ vrátil, unavený z cesty a s časovým posunom, nemohol som aj tak zaspať - tak som si to pustil, a tá druhá bola taká úžasná, že som ju potom počúval dokola a tancoval som pri nej a spomínal.“
„Tak vidím, že sa ti darí“, povedal Tomáš so záujmom, ktorý uňho nebol bežný.
„No, tak... Ide to...“ Juraj si znova odpil z vína. Tešil sa na chvíľu, keď zaznie jeho obľúbená pieseň, a chcel si doplna vychutnať fakt, že tu pri nej bude mať Tomáša. Žasol. A čím viac vypil, tým väčšmi žasol. Nič si nesľuboval. Akonáhle mu Tomáš zatelefonoval, rozbúchalo sa mu srdce a zmätenou mysľou mu hore-dole lietala myšlienka „čo chce? načo chce prísť?“, ale potom sa spamätal a povedal si, že ten večer sa odohrá presne podľa pravidiel, ktoré stanoví on. Nedá so sebou manipulovať. Len si to vychutná. Stretnutie po roku. Nebol by si pomyslel, že je to možné – po tom všetkom sa dokázať tak zmieriť a pomeriť, že by dokonca pripadala do úvahy nejaká návšteva... A hľa - je to tu. Sedí tu, tápe svojím bezvýrazným pohľadom tu a tam, drží v rukách darček a medzi nimi panuje zdvorilá harmónia, tak odlišná od posledného razu, čo tu v tomto byte boli spolu.
„Bože, ako ten rok ubehol, čo?“
„Nó. Je to neuveriteľné.“ Začala sa jeho obľúbená pesnička a on sa ponúkol, že medzitým postaví vodu na čaj – musí byť predsa vyzimený z tej cesty zo stanice... a tak Tomáš naveľa-naveľa súhlasil.
Bytom sa rozozneli, v pozvoľnom osudovom tempe, hlboké bubny a do nich sa rozprestrelo sladkotrpké brnkanie exotického hudobného nástroja. Ako tamojšie blankytné morské vlny rozprašujúce sa o neochvejný osamelý útes. Juraj varil čaj a jeho duša sa roztancovala s tými vlnami. Bol by sa niekedy nazdal, že tanec – čoilen duševný - na túto melódiu bude niekedy napĺňať aj niečo iné ako ten večný žiaľ a drásajúce zúfalstvo, ktoré ním lomcovávalo a v ktorom bol počas takmer nekonečného obdobia ponorený od hlavy po päty, že takmer nemohol dýchať? Bolo by možné, že by sa raz znova mohol vynoriť z tých vĺn? Voľne sa nadýchnuť a znova byť slobodný?
...
