zozadu objímal, plakal a prosil o odpustenie, odpustenie, odpustenie.
Nad ránom skala praskla, pustila zo seba všetky slzy, a šepkala Tomášovi v urputnom objatí „Odpúšťam ti, odpúšťam ti, Tominko môj, ako by som bez teba mohol žiť!“
Nasledoval najkrajší mesiac ich vzťahu. Zavládla medzi nimi nevšedná harmónia, nedochádzalo k nijakým hádkam, panovala tam len láska a neustávajúca vášeň. Chodili spolu do prírody, objímali sa, milovali sa, varili spolu, nakupovali spolu, a stále bolo dobre, dobre, tak nekonečne dobre.
Tomáš mal nádherný zadok. Juraj bol z neho hotový a nevedel sa ho do sýtosti nakochať. Bol krásny nie z celkového pohľadu. Na Tomášovom vychudnutom tele pôsobil skôr úboho. Ale zblízka, keď ležali na posteli a on mu stiahol biele slipy, bol jeho zadok úžasný. Ladná krivka jeho dvoch polovíc potiahnutých hodvábnou snedou pokožkou ho privádzala do vytrženia. Miloval jeho krásny zadok.
Ten bol na ňom asi to najlepšie. Neskôr, s odstupom času, sa čudoval, ako to s ním mohol vydržať toľké roky. Veď celý čas cítil, že sa rútia do čohosi hrozného. Pocit úzkosti, ktorý tak často mával, sa nakoniec potvrdil ako predtucha, a nie len chorobný výsledok jeho depresií.
Ich život sa však pomaly ako-tak ustálil. Bolo - prosto fajn. Normálny život. A potom, v jeden piatkový podvečer koncom leta, si vymenili zlaté obrúčky a zašli na slávnostnú večeru do hotela Forum...
Tomáš čakával Juraja s večerou, chodievali spolu na nákupy, na výlety, občas do divadla. Pred spaním si čítali spolu Dekameron, kde sa Tomášovi páčili najmä pikantné novely zo života mníchov, ba Juraj ho začal učiť aj angličtinu, aby mal Tomáš väčšie šance nájsť si nejaké zamestnanie.
Ako sa však blížili druhé Vianoce, Juraj ťažko prežíval nástojčivú dilemu. Rodičia stále nechceli Tomáša v byte – a on Juraja ešte viac trápil tým, keď hovoril „len pekne choď domov, mamičke by bolo smutno.Ja to tu nejako vydržím.“ Juraj nevedel, či to myslí úprimne, alebo ho vydiera. Napokon sa predsa len rozhodol ísť k rodičom, ale povedal si, že to je posledný Štedrý večer, v ktorom necháva Tominka samého. Ak rodičia nabudúce nepozvú aj Tomáša, tak budú prosto musieť byť na Vianoce sami... Partner je predsa partner. A najmä teraz, keď už boli „manželia“...
Nadišiel rok od udalosti s Christopherom a Tomáš zasa začal nadškrtávať cestu do Prahy. „Mohli by sme tam navštíviť Mirka.“ A neskôr hovoril „Ale ty asi nebudeš môcť, keďže mamička oslavuje narodeniny...“ Skutočne, Tomáš si s Mirkom návštevu Prahy naplánoval tak, že to Jurajovi kolidovalo s maminou oslavou. A tak išiel do Prahy sám. Spočiatku sa mu každý deň ozval SMSkou, ale potom SMSky prestali chodiť. Jurajovi sa to zdalo čudné, a tak poslal Mirkovi nenápadný email v znení „Tak ako sa vám s Tomáškom darí?“
Vzápätí mu zazvonil telefón. Bol to Mirek. „Ahoj, Juraji, prepáč, že tak zničoho nič volám, ale pocítil som v tom tvojom emaili nejaký spodný tón... Niečo sa s vami deje?“
„Nie, prečo?“ s tlčúcim srdcom vyjachtal Juraj.
„No pretože Tomáš sa tu chová dosť divne... Neviem, čo si mám o tom myslieť. Najprv robil predo mnou nejaké narážky, a potom, keď som bol odmietavý – že veď pokiaľ viem, tak je s tebou – tak bol urazený a chcel, aby som ho zaviedol k mojim kamarátom – to je môj bývalý a jeho nový partner, no a on tam u nich ostal spať, nechcel sa so mnou vrátiť domov... To mi prišlo také zvláštne, ale nechcel som sa do toho pliesť, ale keď si teraz poslal ten email...“
Jurajovi sa vrátila stará bolesť spred roka. Hneď zavolal Tomášovi. Pod vyhrážkou, že mu vyhodí všetky veci, ho prinútil urýchlene sa vrátiť z Prahy. Po nekonečných hodinách, ktoré Juraj prežil v pekelnej bolesti, sa Tomáš vrátil a mal na tvári urazený výraz, obviňujúci Juraja z chorobnej žiarlivosti. „Mirek chcel MŇA, a keď som ho odmietol, tak sa mi pomstil tým, že ti hento zavolal.“
Juraj toto vysvetlenie ochotne prijal. Nevedel si predstaviť život bez Tomáša.
Ich vzťah sa však odvtedy rútil dole vodou. Jurajovi sa podarilo odísť na jeho prvú veľkú zámorskú zakázku, a keď sa odtiaľ vrátil, zahrnul Tomáša najúžasnejšími darčekmi, aké v živote dostal. Prepadla ho aj stará známa, ktorú volal „depresia z návratu na Slovensko“. Začal dokonca pomýšľať, že by spolu odišli a skúsili žiť v nejakej inej krajine. Niekde, kde by nemali problém chytiť sa na ulici za ruky, objať sa či dať si dokonca pusu… Juraj bol zo svojej depresie, aj z komplikovanosti týchto nástojčivých plánov, podráždený a precitlivený, nešťastný, a bytostne pri tom potreboval oveľa viac lásky, než mu Tomáš bol ochotný dať.
Potom si Tomáš konečne našiel trvalú prácu. Chodieval väčšinou na nočné služby a provokoval Jurajov útlocit rozprávaniami o hrubých mravoch medzi robošmi, popismi chlapov, s ktorými tam robí, a nadšenými telefonátmi s novými kamarátmi, ktorých tam vraj spoznal. Napätie medzi nimi rástlo, už spolu takmer nespávali a ako sa Tomášov slovník čoraz viac plnil vulgárnymi výrazmi, rozširovala sa medzi nimi aj slovná komunikačná priepasť.
A tak prišlo ako vyslobodenie, keď Tomáš dostal mesačné liečenie do Bardejova na svoj žalúdok. Odchádzal koncom novembra a mal sa vrátiť rovno na Vianoce. Prvé Vianoce, ktoré tentokrát celé prežijú spolu... Odpočinú si od seba a potom budú mať krásne sviatky.
Juraj si celkom užíval svojej slobody. Tomášove tvrdé machrovské robotnícke kydy sa mu už priečili; teraz poriadal večierky v gréckom či francúzskom štýle so svojimi kolegami a zanedbávanými priateľmi a popri tom mu robilo radosť, ak raz či dva razy za deň dostal SMSku od Tomáša. Takýto modus vivendi mu celkom vyhovoval.
Ale táto pohoda trvala len dva týžnde. Potom začalo byť Jurajovi neznesiteľne smutno. SMSky prestali stačiť a množili sa telefonáty. Chcel Tomáša aj navštíviť, ale zrovna boli na tom finančne zle, a navyše Tomáš tvrdil, že v hoteli nie je ani jedna voľná izba a na jeho jednotke nedovolia Jurajovi prenocovať. A tak mu ostali len telefonáty.
V jeden večer, keď mu bolo zvlášť zle, sa dovolal na Tomášovu izbu a zdvihol cudzí chalan. Mal ostrý, sverepý hlas a tvrdil, že Tomáš tu „ešte stále nie je, vybavuje sa na ošetrovni so sestričkou“. To prišlo Jurajovi čudné, ale potlačil v sebe paranoické nutkanie a čo najzdvorilejším milým hlasom odkázal Tomášovi, že mu volal bratanec.
Bolesť, ktorú cítil, bola neznesiteľná. Ako to, že na Tomášovej jednotke je niekto cudzí? Nechcel veriť podozreniu. Chcel byť racionálny a veriť v dobro. Veril v Boha a v spravodlivosť.
„Vieš, presťahovali ma na dvojku, lebo na tej strane, kde som býval, robili opravy,“ znelo Tomášovo vysvetlenie a bolo také uveriteľné. Len ako to, že na novú izbu mal to isté telefónne číslo... to sa nestihol opýtať. Dosť na tom, Tomášovo liečenie sa chýlilo ku koncu a svet sa chystal na Vianoce. Treba myslieť už na ne, starosti hodiť za hlavu a robiť nákupy. O pár dní bude Tomáš tu a začnú sa ich prvé spoločné sviatky! Pripravím mu ich čo najkrajšie.
Poupratoval, pochystal, a kúpil aj mango.
Tomáš sa zdržal o deň dlhšie. „Kamarát ma zoberie po Žilinu autom. A chce, aby som u nich prespal a išiel až ráno... Také pozvanie sa nedá odmietnuť...“
Keď Juraj kedysi trávieval predvianočné prípravy u rodičov, popoludnie pred Štedrým dňom zvykol piecť vianočku. Od nebohej babičky si ešte v detstve zapísal recept na prípravu jej vynikajúcej moravskej vianočky, a keď sa babička pominula, všetci boli šťastní, že Juraj tú receptúru uchoval. A tak práve miesil cesto, keď sa Tomáš po mesiaci vrátil z liečenia.
Bolo to ako po Jurajovom návrate z Paríža. Alebo oveľa horšie. Nijaký náznak radosti. Skôr to bolo mechanické objatie a výraz znechutenia z toho, že je tam, kde musí byť. Juraj v horkosti domiesil vianočku, dal ju piecť a potom z Tomáša ťahal ako z chlpatej deky zdrapy jeho zážitkov z liečenia, ktoré mu rozprával neochotne a len na pol úst, sledujúc popri tom čosi v televízii.
Byt napĺňala vôňa chladnúcej vianočky, keď zaspávali sterilne uložení vedľa seba. Juraj nechcel naliehať... Tomáš je po ceste určite unavený. Ráno...
„Tominko, máme Štedrý deň,“, pobozkal Juraj svojho milého a začal ho rukou hladkať. Tomáš nereagoval. Bol chladný, a potom, keď otvoril oči, obrátil sa na chrbát, pozrel do stropu a povedal „Jurko,musím ti niečo povedať.“
Znelo to zlovestne. A oveľa nečakanejšie ako po príchode z Paríža.
„Vieš, na liečení... bol – jeden – chalan...“
Príbeh, ktorý nasledoval, si v priebehu nasledujúcich dní Juraj vypočul vo všemožných variáciách. Vždy v závislosti od toho, ktorý z jeho nových kamarátov z liečenia Tomášovi práve telefonoval. Telefonovali mu celé Vianoce, a Tomáš bol k nim srdečný, vrúcny, otvorený a hlavne – radostný. V zásade mu Tomáš na Štedrý deň ráno – na začiatku tých Vianoc, o ktorých sa Juraj rozhodol, že prvé prežijú celé konečne spolu – oznámil, že sa zaľúbil do Vlada - jedného z kamarátov z liečenia. Chodili spolu do kostola a postupne si uvedomili, ako veľa majú spoločné a ten Vlado mu vyznal lásku. Tomáš mu povedal, že má partnera a Vlado to rešpektuje,nechce rozbíjať vzťah. Ale vždy, keď Tomášovi telefonoval Vlado, Juraj sa prepadal od bolesti. Varil v kuchyni kapustnicu, kým Tomáš sa v obývačke veselo bavil s kýmsi – už či s tým či s tým, Juraj už v tom mal chaos. Postupne si uvedomil, že veci už nemá pod kontrolou a Tomášov svet sa uberá svojou nezastaviteľnou cestou.
Cez štedrú večeru, keď Juraj zapálil veľký svietnik, Vlado volal zasa a „nechal ťa pozdravovať“, oznámil Tomáš s necitlivosťou presahujúcou akýkoľvek pochop. V noci, práve keď sa chystali na polnočnú, Tomášovi volal Vlado znova. Juraj myslel, že zošalie. Treskol dvermi od kúpeľne, strhol zo steny obraz a hodil ho o zem. Veniec spletených cesnakov sa pritom roztrhol a suché hlavičky sa prudko rozkotúľali po celej dlážke. Zdvihol stoličku a išiel ju tiež tresnúť o zem, keď sa Tomáš naňho zozadu vrhol a svojím útlym telíčkom sa snažil zabrániť mu v jeho prudkých šialených pohyboch. Podarilo sa mu dosiahnuť, že sa Juraj zvalil na zem, a ako Tomáš na ňom ležal, Juraj zúrivo kričal „Ty mi netvrď, že to nič nie je. Netvrď mi, že to s ním nebude pokračovať. Veď počujem, akým tónom sa s ním rozprávaš. Takú radostnú vrúcnosť som ja od teba nepočul nikdy!“ Plakal, reval a Tomáš na ňom ležal, a potom sa cez dolámané úlomky a rozsypané strúčiky cesnaku prebrodili do obývačky. Tomáš upratal rozbitý obraz a blahosklonne počúval Jurajove bolestné výrony, počas čoho si SMSkoval s Vladom a písal mu „robí mi tu histerické vístupi“.
Ešte niekoľko dní sa Juraj pokúšal zachrániť svoju ilúziu ich vzťahu. Ešte odišiel na Silvestra k rodičom a Tomášovi dovolil, aby si do jeho bytu pozval zopár svojich kamarátov z liečenia. Ale na Silvestra mu Tomáš vôbec nedvíhal telefón, a keď sa Juraj na Nový rok vrátil domov, dozvedel sa, že z „kamarátov“ bol napokon len jeden kamarát – „Oto – vieš, ten, s ktorým si vtedy telefonoval“ – a potom zistil, že válenda v pracovni, na ktorej údajne ten Oto spal, je nepohnutá, a jeho vlastná posteľ má vymenené nové obliečky.
„Chceš ostať so mnou, alebo prísť o všetko, čo ti život so mnou priniesol?“ položil mu Juraj otázku. A Tomáš bez váhania odpovedal „Ostanem s tebou, Jurko. Ale na tú chatu s tými chalanmi pôjdem.“ Hneď po Novom roku boli noví kamaráti z liečenia vraj dohodnutí ísť na chatu jedného z nich pri Žiline.
„To ma po tom všetkom necháš samotného? Mesiac som na teba čakal! Prosím ťa, nechoď!“ Ale Tomáš bol neoblomný.
Keď Tomáš tretieho januára, hneď po tých strašných sviatkoch, odišiel ku svojej lekárke odovzdať správu z liečenia, Juraj sa mu pustil hrabať vo veciach. V albume, ktorý mal Tomáš na liečení so sebou, boli fotky všetkých jeho známych, dokonca aj Jurajových priateľov z detstva, ale ani jedna Jurajova fotka. V zápisníku mu našiel tri neznáme emailové adresy. A v šuflíku hŕbu gay časopisov a videokaziet. Keď sa Tomáš vrátil, Juraj bol na pokraji zrútenia a zišla mu na um blbosť: „Volal ti ten Oto,“ vymyslel si.
„A čo chcel?“
„No ČO ASI CHCEL???“ blufoval Juraj. A na to Tomáš vyhrkol:
„No, on mi volal aj na mobil, že ma ľúbi, ale ja som mu povedal, že ja som s tebou, Jurko!“
Juraj myslel, že ho rozhodí od absurdity. „Nikto sem nevolal, TOMÁŠ!!!“
Tomáš ostal onemený, ale v momente sa spamätal a začal hapkať nejaké výhovorky.
„Teraz zavoláš tomu Otovi - a ja budem počúvať – a povieš mu, že s ním nechceš nič mať.“
Tomáš poslušne vytočil a Juraj počúval pri druhom telefóne.
Oto to zdvihol. Juraj si spomenul na ten pichľavý sverepý hlas z hotelovej izby...
„Oto, ostávam s Jurajom“, povedal Tomáš neprirodzene a nahnevane.
„Fíha, alena Silvestra si hovoril inak“, povedal Oto prekvapene.
A tak sa Juraj dopracoval na absolútne dno.
Z posledných síl povedal: „Teraz si pobalíš svoje veci a vynesieš ich z tohto bytu. Čo si do večera neodnesieš, to ja vyhodím. Dnes večer odtiaľto odídeš, necháš mi kľúče a viac sa sem nevrátiš.“
„Ale Jurko, kam si to všetko dám??“
„To je tvoja vec. Nech ti pomôžu tí tvojikamaráti.“
Stalo sa presne podľa Jurajových slov. Držal sa celý ten deň parapetných dosiek, aby od žiaľu, bolesti a hnevu nevyskočil z okna. Večer za Tomášom zamkol dvere a zrútil sa. Skončil na psychiatrii a pol roka bol na liekoch, ktoré mali zmierňovať jeho bezbrehý žiaľ.
V šiesty mesiac jeho samoty sa mu začal prisnívavať. V jeho snoch tesne pred zobudením boli z ničoho nič náhle spolu, v harmónii, akú nikdy v skutočnosti nezažili, a on sa mu prihováral a rozprával mu veci, ktoré sa udiali odvtedy, čo odišiel, a ktoré by mu bol asi rád povedal.
Otázky, ktoré by sa ho rád spýtal, nestihol nikdy položiť. Medzitým vždy zmizol a on ho už len hľadal a vypytoval sa naňho rovnako, ako za tých šesť mesiacov hľadal a vypytoval sa na odpovede na svoje nezodpovedané otázky. Na záhadu toho posledného polroka ich symbiózy
A už je to rok. Celý jeden rok. Neveril, že sa cez to dá dostať. Neveril, že sa to dá odpustiť. Neveril, že je možné, aby tu Tomáš znova sedel, na tomto gauči, a aby sa rozprávali ako starí blízki kamaráti. A aby mu púšťal svoju pieseň blankytného mora na tom brnkavom exotickom hudobnom nástroji... V deň, keď si kupoval toto cédéčko, hodil do mora svoju zlatú obrúčku...
A predsa, je to realita dnešného večera. Obývačku napĺňa vôňa čaju, hrá hudba a oni sa rozprávajú o tom prvom roku, ktorý žijú osve. Akoby sa ich životy prosto iba rozišli, akoby prosto len prišli na rázcestie a každý musel ísť svojou cestou. Nič viac. Po novom Novom roku Tomáš Jurajovi zavolal. Bol to dlhý telefonát plný sĺz a vysvetľovania – ale v podstate sa nič nevysvetlilo. Tomáš tvrdil, že všetky Jurajove podozrenia boli neopodstatnené. Juraj vtedy uveril v svoju vinu a prosil ho o odpustenie. Takisto prosil o odpustenie Tomáš Juraja, a pomerili sa. Bol to čarovný novoročný dar po veľmi smutných sviatkoch (Juraj neveril, že ešte niekedy v živote by znova mohol mať rád Vianoce...). Tomášova promiskuita tiež utrpela na svojej farbistosti, keď sa Juraj dozvedel, že Tomáš je dodnes s Vladom. „Vieš, trochu nám to škrípe, ale čo už.“ Čo si si vybral, to máš, pomyslel si Juraj. A škodoradostne ho oblažilo, keď sa dozvedel, že majú aj sexuálne problémy. Tomáš bez ostychu vykladal Jurajovi o tom, ako Vlado len málokedy vládze. „To vieš, aké si mal ty problémy so mnou, tak také mám teraz ja s Vladom...“ usmieval sa pobavene a úplne nemiestne.
‘Ktovie, či aj o nás takto niekomu rozprával‘, rozmýšľal Juraj. Dosť ho to bolelo, počúvať o tom, ako človek, ktorého ešte stále – napriek tomu všetkému – má rád, sa miluje s niekým iným. Tomáš naozaj nikdy neoplýval empatiou, ani taktom. Keď už toho bolo príliš, striasol sa. „Prosím ťa, už mi o tom nehovor. Mne sa to ťažko počúva... Cháp ma. Vieš, aký som náruživý, a teraz som už toľko sám... Radšej mi to ani nehovor...“ A Tomáš prestal, zaseknutý uprostred témy, a žoviálny úškrnok profesionálneho klebetníka zmenil do neutrálnej podoby. A povedal:
„Ale vieš, mám podozrenie, že mi paktuje s niekým iným... Ktovie,či aj teraz...“
Bolo už neskoro. Tomáš chce ísť naspäť ráno prvým rýchlikom, a tak sa Juraj zdvihol, že mu ustelie. „Ak chceš, kľudne sa aj osprchuj.“
Tomáš sa pobral do kúpeľne, kde Juraj preňho pripravil uterák a náhradnú zubnú kefku. Obliekol posteľné vybavenie a ustlal mu v ich širokej posteli. Posteli, ktorú si kúpili, paradoxne, len pár mesiacov predtým, ako sa to skončilo. Juraj v tej posteli už potom nespal. Spával na válende v svojej pracovni, a tam mal naplánované spať aj v túto noc, ako všetky tie noci doteraz.
Tomáš vyšiel z kúpeľne a pobral sa do spálne. „Ty si mi už postlal? Ďakujem.“ Juraj si išiel umyť zuby, a keď sa vrátil, z chodby zaželal Tomášovi dobrú noc. Vchádzal do pracovne, keď začul Tomášov hlas: „Jurko, nechceš si prísť ľahnúť sem?“
Dúfal, že k tomuto nedôjde. Dúfal, že takáto výzva nepadne. Bol odhodlaný, že nepristúpi na nič podobné.
Tá žiadosť ho potešila, obmäkčila a – presvedčila. Po asi dvojsekundovom váhaní si zobral svoj paplón a podušku a „presťahoval sa“ do spálne. Tomáš ležal na okraji opačného konca postele, aby vytvoril dostatočné miesto pre Jurajovo lôžko. Juraj si ľahol a keď videl, ako cudne je Tomáš utiahnutý až pri samom okraji, pod oknom, dojalo ho to a povedal: „Ale veď nemusíš byť až tak ďaleko.“
Tomáš sa presunul bližšie k nemu. Juraj ho pohladkal a zaželal mu dobrú noc. Tomáš mu stisol ruku a tiež povedal dobrú noc. Ležali obrátení k sebe, ale ani sa už nepohli a mali zavreté oči.
Potom sa predsa len chytili za ruky. Chvíľu sa držali, a potom sa navzájom chytili za plece a hladkali sa po ramenách a po chrbte. A potom sa priblížili bližšie. A objali sa.
A pritisli sa ešte bližšie a začali sa bozkávať. Pocit, na ktorý Juraj celý rok spomínal, a ktorý myslel, že už v živote nezažije, bol znova tu. Chuť Tomášovho jazyka a hebkosť jeho úst.
Milovanie pokračovalo až dotakmer úplných detailov. Je asi zbytočné uvažovať o tom, či umelé obmedzenia, ktoré sa Juraj uprostred vášne snažil stavať, s argumentom „Ale Tomi, ty nie si sám!“, boli čo platné a či by na nejakom súde – ak by taký bol – obstáli ako body obhajoby, že „sa vlastne nemilovali“. Juraj, ktorý v sebe bojoval s morálkou, trpko pozoroval, ako sa mu pred jeho očami v tme tej noci, na povrchu jeho vlastného tela a vnútri jeho vlastných úst podáva nezvratný dôkaz o tom, ako Tomáš naozaj dokáže cudzoložiť tak prirodzene, ako bez problémov zvykol klamať. Odohnal od seba tento pocit. To už nie je môj problém. Ja som mu odpustil, a to, že je teraz neverný svojmu terajšiemu partnerovi, nie je moja vec.
Ráno, ešte za tmy, vyprevadil Tomáša na vlak. Cítil sa voľný ako vták.
