bola medzi nimi a ostatnými obyvateľmi prirodzená jazyková bariéra. Držali sa v ustálených skupinách, a v týchto bojových zoskupeniach sa obyčajne s veľkým krikom blížili do hodovne, kde potom spoločne stolovali: naobjednávali si plno chodov, ktoré potom porozkladali pozdĺž niekoľkých susediacich stolov, zasadli si za ne a navzájom sa s pokrmami delili. Používali pri tom lyžicu a vidličku - vznešená ázijská aplikácia európskeho príboru. Keď hodovňa nevarila, postarali sa o jedlo ich dievčatá: tie patrične v predstihu pred obedom či večerou obsadili malú kuchynku vedľa hodovne, zapli oheň pod panvicami, naliali oleja a pripražili na ňom rybiu pastu. Tento základ každého ich jedla sa v momente postaral o odpudivý zápach, ktorý stúpal schodiskami nahor k poschodiam a podľa ktorého vedela vzápätí celá Veža, že Thajčania varia a že sa blíži čas jedla. Bolo až nepochopiteľné, ako sa ten počiatočný smrad premenil - po primiešaní kokosového mlieka, thajských korenín, všetkých tých zelenín a mias - na jemnú a vábivú vôňu exoticky vyzerajúcich pokrmov, ktoré potom v hodovni rozkladali na taniere a jedli s pariacou sa ryžou uvarenou v ryžovare.
Thajčanov bolo vo Veži najviac. V počte s nimi mohli ešte súťažiť Indonézania a potom tam boli zhruba vyrovnané komunity Číňanov a Filipínčanov. Thajčania bývali na najvyšších poschodiach. Dustin, ktorý mal izbu neďaleko "thajského boku", sa na raňajkách často objavil namrzený a nevyspatý. "Thajčania zasa oslavovali," bolo jeho jednoznačné vysvetlenie.
Renáto poznal hluk Thajčanov len z toho, ako chodievali dole schodiskom. Poznal ich hlasy a vedel, ktorá skupina práve ide. A keď začul krik Palmového princa, zatmelo sa mu pred očami.
Ten chlapec mu nedal spávať, odkedy ho prvý raz zazrel hrať tenis pred oknom svojej jaskyne. Stalo sa to len zopár dní po jeho prílete do Japonska, nedeľné poobedie trávil nad Kukučínom a horúcou šálkou čaju v chladnej miestnosti. Sedel pri stole, a vonku za jednovrstvovým oknom, ktoré nemalo záclonu, hrali ázijskí chlapci tenis. Zelená loptička zaletela až pod jeho okno a japonsky vyzerajúci hráč v bielej polokošeli s vyhrnutým golierom pribehol, aby loptičku zobral. Nemohol nevidieť človeka sediaceho dnu v prítmí za sklom, a stretli sa im oči. Renáto ho videl jasne vo vonkajšou dennom svetle, všimol si príjemnú tmavosť jeho krku a tváre a upútal ho výraz jeho očí. Od koreňa nosa k spánkom sa mu krojená krivka viečok vinula do jemného záhybu, v ktorom, naľavo i napravo, akoby sa skrývala potláčaná divosť. Hoci tento chlapec hral tenis a bol oblečený v modrých rifliach a bielej polokošeli, tie vonkajšie kútiky očí hovorili o horúcom vánku v palmách prevoňanom orchideami a triešťou z morskej vody, vrhajúcej sa vo vlnách o skaly, boli tušením tigra, nečujne sa zakrádajúceho hlbokou džungľou. Boli to oči človeka, ktorý mohol byť následníkom havajských kráľov, a možno to boli oči samotného Buddhu.
Odvtedy mu už nedalo, aby si ho nevšimol vždy, keď sa objavil v hodovni v sprievode svojich verných. Jeho neuchopiteľná reč a neprirovnateľná krása sa stala pre Renáta žriedlom neuhasiteľného utrpenia. Po každom obede či večeri, pri ktorej sa objavil Palmový princ, sa Renáto, dobitý tou krásou, utiahol do svojej izby a šalel. Tancoval, plakal a trhal si vlasy. Láska, ktorá nesmerovala k ničomu, ho zžierala ako oheň, alebo si nachádzala cestičku k nežným modlidbám, ktoré si písaval do denníka. Nejednu večeru strávil tým, že závistlivo pozoroval Thajčanov, ako sa bavia a tešia zo spoločnosti svojho princa a očami, z ktorých hriemalo až smrteľné zúfalstvo, si kradol z princovej krásy.
"Nemáš chuť ho osloviť?" pýtala sa ho v listoch Ľuba. "Spoznať, aký je..." nabádala.
Ale márne. Renáto sa natoľko topil v svojej plachosti a obavách pred tým, aby sa nezachoval trápne, že akýkoľvek pokus o verbálny kontakt nepripadal uňho do úvahy. Modlil sa za to, aby ho princ oslovil sám od seba, aby prejavil záujem a bol priateľský. Veril v modlidbu. Klopte a otvoria vám, uisťoval sa. Keď bude prosiť Boha o toho chlapca, o jeho priateľstvo, tak ho určite jedného dňa získa. On sám nebol schopný natiahnuť ruku a povedať "Ahoj".
Takto sa to tiahlo celé týždne. Nič sa nemenilo. Šialené nádeje a bezodné zúfalstvá sa striedali takmer každodenne a Renáto chcel zomrieť. Smrť si aj vyvesil za dvere svojej izby, ktorá sa s príchodom zimy zmenila na studenú a vlhkú jaskyňu so stenami od dlážky zachádzajúcimi čiernou plesňou. Zima bola studená, Japonsko sa mu váhalo otvoriť a Palmový princ ostával cudzím človekom. Renáto chodil na univerzitu a zabíjal dni života štúdiom japonskej stariny. Až v to ráno, keď v Ósake napadol sneh, pocítil nádej. V rozkvitnutých kvetoch ume, v Maudžúdových čokoládových rukách, vo vôni zeleného čaju u Hirai-san.
A potom zistil, že princ býva priamo nad ním, o štyri podlažia vyššie, na najvyššom poschodí Veže. Keď sa raz vracal od Južného parku, zazrel v tom okne sušiť sa princovo fialové tričko. Tak tam je tá izba, pomyslel si s istým zadosťučinením, a vzápätí mu zišlo na um, že podľa polohy môže teraz zistiť princovu poštovú schránku a jeho meno!
Poštové schránky vo Veži sa nezamykali. Nachádzali sa na odpočívadle prízemia a boli to priestranné skrinky, do ktorých bolo možno vložiť nielen balík, ale aj vrátiť kamarátovi požičaný hrnček alebo si tam nechať mydlo a uterák, ak človek išiel zo sprchy rovno na raňajky. Schránka sa Renátovi stala miestom stretania s Rámuom. V rozochvení nežnej nádeje mu tam vkladal čerstvé koláče, kúpené v supermarkete pod svahom, alebo veľké zimné mandarínky. Tieto darčeky ostávali nedotknuté, a po čase bol Renáto nútený ich odstrániť, ak nechcel, aby sa princova schránka stala plesnivejúcim odpadkovým košom. "Bude vedieť, že ho má niekto rád," hovoril si Renáto s pološialenou nádejou a ďalej pokračoval v tejto zúfalej hre.
Prišlo však skúškové obdobie a Rámu sa prestal objavovať v hodovni. Wórawet a ostatní z družiny chodievali teraz na večere bez svojho princa a jeho tmavomodrý bicykel s neónovo žiarivou zelenou zamykacou hadičkou ostával nepohnutý pred rododendrónmi, ktoré rástli pod oknami Renátovej chodby. Len Wórawet si ho občas požičal, keď išiel na nákup alebo do školy. Rámua nebolo a Renáto sa bál, či sa ešte niekedy vráti. Keď v tú sobotňajšiu noc zastal rovno pred dverami jeho izby na najvyššom poschodí, bol to prejav najvyššej odvahy, akej bol schopný.
Von vyšiel až v pondelok na raňajky.
"Tvár máš bledú, znavenú," zanôtil Grant, keď si Renáto prisadol k nemu a Danovi. "ako sa spieva v tej írskej balade."
"Je to možné. Mal som takú írsku nedeľu," usiloval sa byť Renáto duchaplný.
"Áno? A ako si ju trávil?," spýtal sa Dan, prežúvajúc kúsok francúzskej hrianky.
"V posteli s Oscarom Wildeom."
Dan s Grantom sa potuteľne zasmiali a podozrievavo na Renáta pozreli. "Dúfam, že si sa dobre bavil, Renáto," dodal Grant, významuplne pozdvihnúc intonáciu na poslednom slove.
"Ani som sa nemohol lepšie."
"A mohol by si nám, celkom diskrétne, prezradiť," zajastril Dan obozretne po okolí a konšpiratívne sa nahol k Renátovi, pritlmiac hlas, "čopresne bolo náplňou tej nedeľnej zábavy?"
"Ako je dôležité mať Filipa."
"Tak poviem ti, že to si mal celkom dosť filipa, že si sa nevrátil na Selminu hostinu!", zareagoval Dan.
"Ozaj, čo s tebou bolo, že si už neprišiel?", dodal Grant.
"Spomenul som si, že som kvôli tomu veselému večeru zabudol zatelefonovať domov rodičom," odriekal pripravenú výhovorku. "A to viete - taký telefonát človeka vždy rozruší: vrátil som sa do izby a úplne som zabudol na Selmu. A ako to tam dole vlastne dopadlo?"
"Ani sa nepýtaj!", nahodil Dan znechutený úškrn. "Po tom, ako pohádzala do panvice všetko možné, čo dievčatá poznášali, sa Selma pokúšala nás tým nakŕmiť!!"
"Našťastie vzápätí po ochutnaní uznala aj sama, že vraj "to nie je to pravé" a zbavila nás toho bremena. Ale poviem ti, na tú banana-peel-curry party teda do smrti nezabudnem," popisoval Grant záver sobotňajšej noci.
"Môžem si prisadnúť?", prihovoril sa stolovníkom Maudžúd, v rukách tácka s raňajkami. Začal si natierať omeletu lekvárom.
"Škoda, že si tu dole nebol v sobotu večer, Maudžúd."
"Prečo?"
"Robila sa tu vaša národná špecialita," doberal si ho Dan.
Maudžúd pozeral nechápavo na priateľov.
"Selma robila karí z banánových šúp," skonštatoval stroho Grant.
"Karí z banánových šúp???"
Maudžúd vypleštil oči a pustil sa do rehotu.
"A Aňdžali tvrdila, že to je šrílanská národná špecialita."
Tamilčanovi až slzy vyhrkli od smiechu.
"A aké to bolo?", spýtal sa, v smiechu tlieskajúc rukami po stole a po pleci susediaceho Granta.
"No, mal som o karí lepšie predstavy!", zaxichtil sa Dan sucho, a potom s kamennou tvárou, kde len oči prezrádzali, ako sa baví, popisoval Maudžúdovi škandalózne vyvrcholenie onoho večera.
Maudžúd sa smial a smial, a na ňom a na Danovej komediálnosti sa smiali Renáto s Grantom.
"Selma musí byť srandistka!", okomentoval Maudžúd hviezdu sobotňajšej noci. "Ale niekedy by sme mohli ísť na skutočné karí do indickej reštaurácie. Včera sme boli s Miltonom dole v Ósake a hneď na stanici Umeda je toľko všelijakých reštaurácií!"
"To je dobrý nápad, mohli by sme," súhlasili všetci.
"Aj keď si len opraviť chuť po tej Selminej hnusobe," dodal Dan s vyzubeným úsmevom.
Američan a Austrálčan sa potom pobrali za svojimi povinnosťami. Renáto ostal ešte sedieť s Maudžúdom a popíjal zo zvyšku svojej kávy s mliekom.
"Milton nechce ísť na Tábor?", spýtal sa Maudžúda.
"Aj by išiel, ale nemôže. Letí domov. Práve preto sme včera boli v meste - bol si tam vybavovať letenku."
"Takže predsa len sa bude ženiť? A potom si ženu privedie sem?"
"Áno. Tam by v jeho dome aj tak nemohla bývať."
"Prečo?"
Maudžúd trochu uhýbal pohľadom.
"Vieš," rozhodol sa napokon, "Milton nie je z vysokej kasty. A napriek tomu, že je lekár, ba že dostal aj toto štipendium v Japonsku, Džamunina rodina nesúhlasí, aby sa zobrali. Oni sú totiž najvyššia kasta."
"A Džamuna čo robí?"
"Je tiež lekárka. Sú s Miltonom spolužiaci z fakulty. Veľmi krásna!"
Poslednú vetu povedal Maudžúd so skutočným citovým zanietením, až zvraštil obočie, potriasol hlavou z boka na bok a predĺžil samohlásky na prízvučných slabikách slov "veeery beauuutiful".
"To znamená, že sa zoberú bez súhlasu jej rodiny a odídu sem do Japonska?"
Maudžúd zasa váhal. "Áno," priznal nedobrovoľne.
"To teda majú kuráž! A zmysel pre romantiku."
"Vieš, u nás na Šrí Lanke je život nie taký búrlivý ako tu v Japonsku. Ľudia sú prostejší, na vidieku sa všetci poznajú, k hocikomu môžeš zájsť na návštevu a veselo sa porozprávať. Tu v Japonsku sa každý stará len o seba, o peniaze. A potom, Japonci sú strašne orientovaní na sex! Včera sme si s Miltonom pozerali dole v Ósake všelijaké obchody a boli sme prekvapení, aké tam majú podniky! Na Šrí Lanke nemáme prostitúciu. Len na plážach, kde sú turisti, ale to je ilegálne. Lenže tu v Japonsku je to povolené. To je hrozné."
"Prečo by to bolo hrozné? Čo je na tom zlé? Veď nikoho tam nenútia ísť. Ale keď chceš, máš tú možnosť. To je sloboda," namietal mu Renáto.
"Sloboda! Načo je taká sloboda, čo kazí ľudí? Už len to pokušenie, že také miesto existuje... A tie obrázky nahých žien, čo sú ponalepované na telefónnych búdkach spolu s telefónnymi číslami - to je odporné."
"Čo je odporné na peknom tele?"
"Je to nemravné. Kazí to človeka. V Koráne je písané, že žena sa má odhaliť len svojmu manželovi. A inak musí byť celá zahalená, až po členky a po zápästia."
"A nemyslíš si, že je to trochu nespravodlivé, keď sa ženy musia potiť v šatách, kým muži môžu chodiť, ako chcú?"
"To nie je pravda. Ani muži nemajú ukazovať viac, než je slušné."
"Čo tým myslíš?"
"Musia mať zahalené nohy aj ruky."
"Chceš povedať, že nesmú chodiť v tričkách?"
Maudžúd sa zháčil. "No, krátky rukáv sa nosí..."
"A čo nohy?"
"Nohy sú zakryté nohavicami."
"A plavky? To sa potom nesmiete ani kúpať v mori?!", zadrapoval Renáto ďalej, cítiac, že Maudžúda dostal.
"Nie, my sa nechodíme kúpať."
Renáto ostal chvíľu ohúrený a nezmohol sa na slovo.
"Vy sa vôbec nekúpete? Ty si sa nekúpal v mori?"
"Nie."
"Vy máte pár míľ za mestom more, kam chodia turisti z celého sveta, a ty si sa tam ešte nekúpal??", nechápavo naň hľadel Renáto.
"Nie. Je neslušné ukazovať holé nohy," znela svätým pokojom naplnená odpoveď oddaného muslima.
Renáto rezignoval. Na to už nemal čo povedať. Každý má svoju vieru, a tá mu určuje hranice, za ktoré nemôže ísť...
"To ani Milton sa v mori ešte nekúpal?", skúsil Renáto zasa po chvíli, keď si odpil z kávy, aby si urobil vo veci jasno.
"O Miltonovi neviem. Oni sú buddhisti. Musíš sa ho opýtať." Vtom Maudžúdovi zvážnela tvár.
"Keď sme pri tom, dostal som z domu list." Čosi zlovestné bolo cítiť z jeho výrazu. "Napísali mi dátum Ramazánu. Začne sa už onedlho. Takže, žiaľ, nebudem môcť ísť na Tábor."
"Ale prečo by si nemohol?"
"Keď celý deň nič neješ, nemáš náladu na nič. Človek sa má modliť, a nie zabávať medzi ľuďmi. No a tam - vieš si predstaviť, že by som sa v japonskom hoteli, bez ohľadu na program, pravidelne modlil? Nie, to nejde. Je mi to ľúto."
Renáto posmutnel. Tešil sa, že tam pôjdú viacerí. Keď zo skupiny štyroch jeden vypadne, je to značná strata. Takže, na Tábor sa pôjde len so Selmou a Ruyom.
V celej Veži luplo v reproduktoroch, čo boli nainštalované na každom poschodí, v každej chodbe, v hodovni aj v sprchách, a v nich sa ozval profesionálny hlas Hirai-san: "Surowakia-no Renáto-san, Surí Ranka-no Maudžúdo-san, Šingapóru-no Carol-san, Indonešia-no Nani-san, Firipin-no Džina-san! Okjakusan-ga iraššajmašta-node, genkan-made okoši-kudasaj."
Majú vraj všetci menovaní návštevu a prosí ich prísť do genkanu!
Pozreli sa von z hodovne a cez sklené dvere uvideli v genkane pred okienkom pani kastelánky dvoch Japoncov stredného veku v oblekoch.
Fíha, to vyzerá na niečo extra.
Prečo vyhlasovali zrovna ich piatich, ktorí majú spoločné to, že...
Veru, že by to boli...?
"Dobrý deň. Sme z redakcie Mestského spravodaja Suita. Nech sa páči, naše vizitky."
"Myslel som si to!" pošepol víťazoslávne Renáto Maudžúdovi po anglicky.
"Aj ja," odpovedal mu Maudžúd.
Z okienka sa zvedavo vyklonila Hirai-san. Renáto s Maudžúdom, vedúc návštevu sadnúť si dole do hodovne, sa za ňou obzreli a vzájomne si usmievavo kývli hlavou na pozdrav, pani kastelánka s doširoka roztvorenými očami a podvihnutým obočím v prekvapenom očakávaní nasledujúcich udalostí. ______________
