Druhý "sen" Renáta upútal najviac: bola to alegória japonskej jari. Sršala z nej rovnaká jarná atmosféra ako z tých starých piesní, o ktorých píše v tieto dni svoj referát. Na zelenej stráni sa dvíhajú rady zakvitnutých broskýň. Alebo sakúr? Sakurové obdobie síce ešte v skutočnosti neprišlo, ale už veľa počul o dojemnej kráse opŕchajúcich čerešňových lupienkov. Skutočná jar tam vonku všade okolo internátu visela medzi dobou ume a dobou sakúr: prvé dokvitali, druhé sa ešte len chystali na svoje každoročné predstavenie. Rozkvitnuté broskyne v druhom "sne" filmu sa náhle roztancovali, premeniac sa na biele a ružové dievčiny, a napokon spŕchli snehopádom lupeňov, aby úplne obielili zelenú stráň. Potom im zosekali konáre. Taký bol ten druhý "sen". Renáto bol unesený. Prežíval svoju japonskú jar a to, čo videl vo filme, mu len umocňovalo dojem, aký mal. Jar so svojou mäkkosťou zobúdzania, znepokojujúcimi počiatkami, opadávajúcimi kvetmi. Bol dojatý. Ďalšie sny boli čoraz menej poetické, až prišiel jeden s víziou globálnej katastrofy, kde sa pár ešte prežívajúcich členov ľudského pokolenia brodí holým vypáleným svetom, nad ktorým sa týči hrozivý vrchol Fudžisanu, nečakane prebudeného k erupcii. V hornej časti obrazovky sa odrazu objavil bežiaci japonský text: "Prepáčte, prosím, že rušíme sledovanie programu, ale oznamujeme, že v oblasti Ósaky a Kóbe bolo práve malé zemetrasenie..."
To už nebol "sen". To už do sna zasiahla realita. Vonkajšia a neúprosná. A hoci tu hore v Suite nepocítili ani záchvev zeme pod nohami, prebehli mu zimomriavky po chrbte.
Nevšedný zážitok z pozerania Snov ho akoby približoval k tejto (ne?)otrasiteľnej japonskej realite, ktorá, ako dúfal, sa mu otvorí už o niekoľko dní na Jarnom tábore. Nič si od toho nesľuboval - už dávno si odvykol hocičo si sľubovať - ale tešil sa. Tým viac, že bude mať more času vyspovedať Selmu z jej parížskych zážitkov...
Potom teda priniesli David a Bolormaa pozdrav thajského slnka a večery s Bolormou boli ešte veselšie. Bolormaa mala okolo seba rada ľudí a rada ich očarúvala. Niežeby na "pódiu" jedálne tancovala mongolské šamanské tance... Ale často spomínala na rodinu, na sestru v Prahe, na brata v Ulaan Baatare, na ich rodinnú chatu na prériách za mestom, kam sa raz vybrala pešo krížom cez divú prírodu, navzdory noci a dujúcemu mongolskému vetru, keď sa pohádala s mamou a bola v práve. Brat sa vtedy vydal hľadať ju. My Chalchovia držíme vždy pri sebe. Rodina je prvoradá, aj keď sa pohneváme. Ale ja sa cítim väčšmi Burjatka než Chalcha. Chalchovia sú kočovníci, pastieri, sú mongolskejší než Burjati, ktorí boli poľnohospodári a tvorili v Mongolsku inteligenciu. Preto aj veľa z nich v 50ych rokoch vyvraždili. Rodina mojej matky sa však zachránila. Som na to hrdá, že som z tej strany Burjatka.
Všetkých fascinovala mongolčina, ktorú Bolormaa príležitostne predviedla. Tie cvendživo-hrdelne znejúce slová, akoby len pretlačené pomedzi jej sotva roztvorené usmievajúce sa pery. Mená slávnych, a obávaných, staromongolských panovníkov, dodnes naháňajúcich des po celom svete, boli v jej podaní nezrozumiteľné. Chovlé - to je Kublaj! Nikto to nevedel zopakovať. Najmä to "o". To osudné mongolské "o".
Oni totiž majú, ako Bolormaa ochotne predvádzala, až štyri "o". Teda, štyri samohlásky v rozsahu medzi "o" a "u", a nikto nevedel pochopiť, čo za rozdiel to je medzi "tými štyrmi mongolskými o", ako zvykli žartovať úbohí ne-Mongoli. To "o" v Chovlé je totiž iné než "o" v slove Mongol, a ešte iné "o" má chán Ogodej... Dve sú mužské, a dve ženské. Čo to nepočujete, ten rozdiel? - "o, o, o, o," znovu demonštrovala Bolormaa, na čo zaznela jednohlasná odpoveď "Nie". Bolormaa (s tým údajne prvým mužským "o" v svojom mene) bezradne mykla plecom a problém štyroch mongolských "o" ostával nedoriešený. Zato sa Renáto od nej dozvedel, že "Chovlé byl hloupej, Číňané ho přemluvili, aby se přestěhoval do Číny, a to byl konec pro slávu Mongolska..."
Dosť na tom, priblížil sa čas Jarného tábora. Renáto sa ešte raz pokúsil prehovoriť Maudžúda - márne. Alláh si vyžaduje svoje. Aj obete, ak treba.
Bol štvrtok večer, ale Selma sa neobjavila. Možno príde neskôr v noci, pomyslel si Renáto, keď sa márne ešte raz pozeral cez sklo jedálenských dverí. Pri jednom stole tam sedeli Carol, Džina, Grant a Dan. Kývli naňho.
"Ochutnaj filipínsku kuchyňu," smiala sa Džina a podávala mu čistý tanier, aby si nabral z misy, z ktorej žiaril lákavý pokrm.
Vzácna chvíľa - takto zastihnúť Džinu, nezaneprázdnenú, zasa takú usmievavú, uvoľnenú...
Rozhovor sa otočil na Filipíny. Na Marcosa, na atentát Aquina, na voľby Aquinovej. "Boli to krásne časy!", zasnila sa Džina, a jej nádherná tvár prezrádzala anjela tam dnu. "Bola som vtedy na vysokej. Všetci študenti ignorovali prednášky a išli demonštrovať... Boli sme takí nadšení!"
Ako u nás!, nadviazal Renáto. Presne poznal ten pocit. A ani by ho vtedy nenapadlo, že rovnako "štrngajú kľúčmi" rovnakí študenti na opačnom konci sveta. Ach Panebože!
"Zišli sme sa tu, aby sme posúdili Carolin zajtrajší prejav," vysvetlil Grant - učiteľ.
"Zajtra máme na jazykovke záverečnú ceremóniu," doplnila Carol.
"Aj ja som Maudžúdovi pomáhal s jeho prejavom. Rád si ťa vypočujem, Carol. Prepáčte, že som vás vyrušil."
Carol sa školácky postavila pred stôl a zaujala rozpačitý žiacky úsmev. Jej juhočínsky akcent, ktorý zdedila po juhočínskych predkoch, nerobil pôvabnou len jej angličtinu, ale jej polročnú japončinu vyformoval na reč priam na ušúľanie-sa. Ako sa Carol pustila do odrapkávania ozlomkrky vytvorených, a ešte ozlomkrkejšie vypovedateľných japonských viet, pri ktorých strúhala útrpné xichty, Renáto sa nemohol zdržať a v duchu sa na plnú hubu rehotal. Len v duchu, lebo Dan americky decentne sledoval Carolin výkon a Grant s profesionálnym úškrnom pozorne počúval trápiacu sa Singapurčanku, robiac si poznámky na papierik, sem-tam sa tiež potuteľne uchechtnúc. Džina zachovávala úprimnú solidárnosť.
Až kým Carol, lopotiaca sa s každým japonským slovíčkom, nepovedala niečo, z čoho všetci poslucháči vybuchli do smiechu.
"Kigen, Carol, kigen! Nie kiken", upozorňoval ju rozrehotaný Grant. "Naznačila si, že učitelia na jazykovke udržiavali na hodinách stav nebezpečenstva. Iste si chcela povedať, že udržiavali dobrú náladu..."
Carol si svedomite vštepovala do hlavy, že namiesto naučeného kiken musí zajtra na ceremónii povedať kigen, ak len si nechce urobiť hanbu alebo uraziť či rozosmiať svojich učiteľov, a pokračovala v usilovnej výpovedi. Renáto medzitým pozobkával z vynikajúcej Džininej omelety plnenej arašidmi a šalátom a bavil sa.
Carol má zajtra záverečnú ceremóniu. Čoskoro všetci odídu, usiloval sa nemyslieť Renáto.
_______________________
"Kde je Selma?", pýtal sa Renáto Ruya, keď sa v piatok ráno stretli pred odchodom na Tábor.
"Neviem. Neprišla."
Renáto bol sklamaný. Taká to vyzerala dobrá akcia - a napokon mu príde tráviť tri dni len s týmto sebavedomým Brazílčanom, čo machruje svojou americkou angličtinou. Selma s Momom asi zmeškali lietadlo a kultúrnu vložku o Slovensku bude teda musieť zhlobiť sám!
Šó-ga naj - Čo sa dá robiť, hovoril si, a usiloval sa byť cestou vlakom na Umedu spoločenský, pýtajúc sa Ruya na jeho zážitky z New Yorku. Dozvedel sa o vysokej zločinnosti, všade číhajúcich bandách mladých "negrov" - ale, koniec-koncov, veľmi sa to nelíši od situácie v jeho rodnom Sao Paule, kde ho už tiež viackrát na ulici prepadli... "Poviem ti, zlaté Japonsko, Henáto!", dodal Ruy.
Áno - na Umede prechádzali na stanicu Ósaka štátnych dráh JR, predierali sa možno najhustejšou haravarou ľudských tiel, aká v druhom japonskom veľkomeste v piatok napoludnie môže byť - a ani ich nenapadlo pomyslieť si, že by si mali dávať pozor na tašky...
Stanica Ósaka sa ukázala rovnakým bludiskom ako stanica Umeda, na ktorú priamo nadväzovala systémom schodísk a chodieb. Dosť sa zapotili, kým našli dohodnuté miesto stretnutia: na konci jedného vestibulu, pri fontánke obklopenej zeleňou a útulným kútikom čalúnených lavičiek, zazreli napokon plno mladých ľudí s kopami batožín.
"Jarný tábor?"
"Jarný tábor."
Tieto zvítačky a zoznamovačky Renáto neznášal najviac. Jenny - Indonézanka čínskeho pôvodu, Olle - Švéd... "Švéd? A odkiaľ?", zbystril Renáto sluch. Olle však nebol z Linköpingu a tak nemohol poznať Renátovu tetu, čo tam žije. Ale Švédsko mal rád, a ihneď sa pustil do výlevu svojich citov voči tej krajine. Abba, Löwensköldov prsteň, Bergman... Mali s Ollem o čom rozprávať celú dlhú cestu rýchlikom do Ise. Ani nemal poriadne čas pozorovať, ako vlak pretína Ósaku, ako sa zarýva do vrchov, za nimi sa rúti kotlinou Jamato, rovno cez historické Tri jamatské kopce týčiace sa nečakane z roviny, medzi ktorými kedysi dávno, dávno stálo prvé cisárske mesto Fudžiwara... Potom sa koľaje zarezali pri Sakurai, odkiaľ je Džun-kun, do ďalších hôr, a hory s dolinami sa striedali v nespočetných variáciách, kým o také dve hodinky hlas v reproduktoroch neoznámil, že sa blíži mesto Ise.
Ise.
Meno rovnako slávne ako Jamato.
Renáto však bol rozrušený dejom vecí prítomných a očakávaním vecí bezprostredne budúcich. V Ise sa už stmievalo, keď sa na nich na ponurom nástupisku usmial sympatický japonský študent, zvítal sa so spolužiakmi, ktorí ósackú várku priviedli, a oznámil im, že autobus by tu mal byť každú chvíľu.
"Oops, sorry, we must speak English now!", opravil sa.
"Mada daidžóbu! Genba cuite-kara ná!", smiali sa jeho spolužiaci, že zatiaľ ešte netreba, až po príchode na miesto činu...
Suzuki Kunihiko bol príjemným prísľubom nasledujúcich dní. Ako Renáto uvidel jeho dobré oči a tú atmosféru ľahkej hravosti, čo ho obklopovala, prestal váhať, či mal alebo nemal ísť. Tento vysokoškolák z Kóbe naraz predstavoval pre Renáta to vytúžené Japonsko, ktoré sa mu má od dnešného večera otvoriť, ktoré ho konečne prijme za svojho, kde bude konečne doma. Takéto pocity mu vírili dušou, ako čakali pred iseskou stanicou na autobus, ktorý ich zavezie do rjokanu na morskom pobreží Iseského zálivu...
