Na hodinách ikebany sa zoznámil s dámami, ktoré k pani Macuo dochádzali raz alebo dvakrát do týždňa. Niektoré boli trochu nesvoje z prítomnosti gajdžina a Renáto sa nikdy nedozvedel, prečo si jedna z nich presunula vyučovanie na štvrtok. Avšak Iida-san si Renáta obľúbila. Neustále si ho doberala a pritom sa zlomyseľne škerila a škodoradostne smiala nad jeho rozpakmi, čím z nej bol Renáto tým väčšmi v pomykove. Začalo sa to tým, keď na jeho prvej hodine ho sensej titulovala tiež ako "senseja". Dámy-žiačky sa zasmiali a prekvapene sa pýtali, čo to znamená.
"Dnes som sensej ja, v sobotu je sensej on. Učí nás totiž angličtinu."
Iida-san vtedy dodala: "Ahá, takže sensej učí senseja, to je zábavné! Nemáme tu jednu sensej, ale hneď dvoch sensejov!" Potom urobila zarazenú tvár a nadvihla obočie: "Ale, sensej, ako budete vedieť, že oslovujem vás a nie tohto tu senseja?" A opäť rozšírila tvár do smiechu: "No nič, pre mňa bude Renáto-san len Renáto-sanom, nijakým sensejom. Nevadí?" hodila na Renáta doberavý pohľad.
"Iida-san má Renáto-senseja rada", povedala mu významuplne pani Macuo raz pred hodinou, keď jej pomáhal chystať učebňu.
"Naozaj?" spýtal sa Renáto prekvapene. "Mám skôr pocit, že sa Iida-san zo mňa smeje."
"To je pre ňu spôsob, ako prejavuje sympatie, viete? Oni sú bezdetní manželia, a preto nemá takú mäkkosť, typickú pre matky ako napríklad ja. Jej manžel vlastní firmu a sú to veľkí boháči. Majú dva domy, veru tak. Ona je trochu zvláštna, má hlavatú náturu a býva aj dosť sebecká - veď si to tak aj sama povie, "Sensej, ja som sebecká, mne sa to nechce robiť, naaranžujte mi tie kvety vy", ale v hĺbke srdca je to dobrý človek. Videli ste - vždy donesie na hodinu kvetov nejaké koláčiky k čaju, a po vyučovaní sa môžeme všetci ponúknuť. Iba jej spôsoby sú niekedy trochu neosobné. Ale Renáto-senseja má rada, to som si všimla."
Hodiny sa konali v japonskej izbe Macuovského domu. Ostatný interiér prízemia, ktorý mal Renáto možnosť zhliadnuť, bol zariadený v západnom štýle, a to s veľkým prepychom - obývačku napĺňalo kvalitné lakované drevo a mäkkučký pohodlný nábytok a kuchyňa žiarila účelnou eleganciou, prosto tip-top. Ale jedna miestnosť sa vymykala západnému zariadeniu - bola to "wašicu" - japonská izba, taká, akú videl už aj u Hirai-san za poodsunutým panelom posuvnej steny.
Macuovská wašicu bola priestranná, bola hneď prvou miestnosťou po pravej strane: keď človek vošiel k Macuovcom do genkanu, vyzul sa a vyšiel na lakovanú vyvýšenú dlážku, chodba vybiehala doprava. Hneď oproti genkanu bola polička určená pre vstupnú ikebanu - každý návštevník domu si na základe nádhernej a vznešenej kompozície hneď uvedomil, že je v dome učiteľky kvetov. Napravo od poličky sa dvíhalo schodisko vedúce na poschodie. Oproti schodisku - po pravej strane chodby boli vstupy do izieb - najprv posuvné dvere japonskej miestnosti, za nimi európske masívne dvere s kazetovým povrchom, vedúce do obývačky. Chodbu zakončovali dvere do kuchyne, ktorá bola na konci domu. Príslušenstvo sa nachádzalo pod schodmi, naproti dverám do obývačky.
Wašicu, vystlaná rohožami tatami, mala od chodby a od obývačky posuvné dvere fusuma. Stenu, ktorou susedila s genkanom, zaberala z polovice vstavaná skriňa a z polovice výklenok tokonoma, v ktorom visel veľký zvitok s tušovou maľbou jarnej krajiny. "To maľoval môj muž," pochválila sa Macuo-sensej. Aj tokonomu vždy zdobila krásna ikebana. Stranu od okien zakrývalo posuvné okno šódži, ktorého zakalené sklo fingovalo biely priesvitný japonský papier: medzi ním a vonkajším oknom bol úzky kumbálik, kde mala sensei uložené pomôcky na vyučovanie ikebany: skrinku s vázami, oceľovými ježkami - kenzanmi na napichovanie kvetov do plochých širokých mís, a na dlážke tohto kumbálika boli pred každou vyučovacou hodinou prichystané obrovské zabalené kytice rastlinného materiálu, ktoré sensej objednávala u svojho špecializovaného kvetinára ikebanovej školy Ohara a každá z nich bola určená pre konkrétneho žiaka, v závislosti od jeho stupňa pokroku.
Uprostred wašicu bol nízky, ale masívny lakovaný stôl s nádherne vyrezávanými krátkymi nohami. Bol dosť široký na to, aby na ňom mohli aranžovať svoje ikebany všetci žiaci, jeden vedľa druhého, hoci neraz museli dávať pozor, aby nezhodili labilne držiace výtvory ostatných tým, že by do nich zavadili, keď vyťahovali príliš rozložitý konár alebo kvet s príliš dlhou stonkou zo spleti rastlinného materiálu, ktorý si rozkladali na pracovnom obruse navrchu stola.
Renáto začínal s jednoduchými kompozíciami z listov, konárikov a kvetov. Výučba prebiehala tak, že najprv dostal od Macuo-sensei teoretický úvod k požadovanej kompozícii. Hlavná línia má byť jeden-a-polnásobkom výšky vázy. A k nej treba naaranžovať dva bočné body, aby spolu vytvárali nepravidelný trojuholník.
Jeho prvý pokus na prvej hodine bol fiaskom. Sensej sa trochu pousmiala, keď prišla ohodnotiť Renátov výtvor, a bez akejkoľvek úcty povyťahovala rastliny z vázy. Začala aranžovať sama a každý svoj úkon komentovala. "Pozrite, keď chcete dať tento konár ako hlavnú líniu, musí byť dlhší." Pozrela na stôl a hľadala dlhší konár. "Nie je tu dlhší konár?"
"Ja som ho skrátil," povedal Renáto.
"Joj, to ste nemali robiť. Čo teraz? Iida-san, nepožičali by ste Renáto-sensejovi jeden z tých vašich konárov? On ten svoj zostrihol príliš nakrátko," zasmiala sa vysvetľujúco a na ospravedlnenie jemne nahla hlavu doprava.
"Ó, Renáto-san, to nerob!" zvraštila Iida-san tvár do vysmievačného úškrnu, ako vyberala zo svojich rastlín dlhú haluz. "Tu máš, to ti darujem," dodala úprimne, keď mu ju podávala.
"Sensej, nepovedali ste mi, že dĺžka hlavnej línie má byť jeden a pol z výšky vázy?"
"Áno, ale to jepravidlo. A ikebana, to je umenie, na to nezabúdajte. Pravidlá sú na to, aby viedli študenta, ale hlavne sa treba riadiť srdcom. Pozrite sa, keby ste mali za hlavnú líniu túto gerberu, tak áno, jej výška by mala byť tých jeden a pol. Ale tento konár je tenký a jemný, a tak je potrebné, aby bol dlhší. Gerbera má na vrchole línie kvet - ťažký veľký objekt, a ťažké veci v prírode sú vždy dole - nie? To je vždy pravidlo: čo je ťažké, je dole, a čo je ľahké, je hore. To je tak aj vo vzduchu, aj vo vode. Takže keď je na vrchole veľký kvet, tak nevyznievalo by dobre, keby bol príliš vysoko. Ale tento konár, pozrite sa, ako sa postupne ladne zužuje, až tu na konci je z neho len jemná halúzka. Je to už len tenučká línia, tá má málo energie, nie je ťažká - a tak, keby bola dlhá len presne jeden a pol z výšky vázy, bolo by to... bolo by jej tam málo, tak by som to vyjadrila. Z každého kvetu musí byť v tej kompozícii presne toľko, koľko ho tam má byť, ani málo, ani veľa. Keby ho bolo veľa, zaberal by priveľa pozornosti a uberal by energiu ostatným kvetom, chápete?"
"Áno," povedal Renáto ohúrene. Vždy si myslel, že ikebana je umenie o presnej dĺžke kvetov vo váze a ich presnom uhle voči sebe. Až teraz pochopil, že ide hlavne ocit, s ktorým sa zvažujú vzájomné proporcie kvetov tak, aby celková kompozícia dýchala priestorom a vyváženosťou.
Dozvedel sa tiež, že rozdiel medzi japonským a západným aranžovaním kvetov je v tom, že japonská ikebana má obsahovať prázdno, kým na západe aranžujú kvety tak, aby to prázdno vypĺňali. "Na západe vytvárajú konce všetkých kvetov pomyselný povrch gule. Akoby hlavičky kvetov chceli zakryť to, čo je dnu. V ikebane sa vnútro odhaľuje, vnútro má byť prázdne - a to tak, že medzi hlavnými bodmi kompozície má byť akoby dutina. To je to prázdno. Kvety sú len na to, aby ho naznačovali."
A potom - ikebana sa vyvinula na aranžovanie do tokonomy. Je teda určená len na pohľad z jednej strany. U vás v Európe býva váza uprostred stola, však?, takže kytica má byť pekná z každej strany, nech sa na ňu pozerá hocikto z prísediacich. Tradičná ikebana sa aranžuje len pre pohľad spredu. Je to ako pohľad na javisko. Ale zakladateľ našej školy Ohara vyvinul aj také štýly, ktoré vychádzajú z európskej tradície a plánujú s pohľadom zo všetkých strán. To bude robiť nabudúce Iida-san, takže to uvidíte. Ale to je už látka pre pokročilejších študentov, Renáto-sensej zatiaľ bude študovaťoživovanie v tradičných štýloch."
Z rozličnej terminológie, ktorej sa musel naučiť rozumieť na hodinách, mu hneď na začiatku utkvelo v pamäti sloveso "ikeru". Toto sloveso sa nachádza aj v samotnom slove "ike-bana" a zaujímavé bolo preňho zistenie, že v "kvetových" kruhoch je toto sloveso, ktoré pôvodne znamená "oživiť", vlastne synonymom pre aranžovať, vložiť kvet do vázy, usporiadať jednotlivé komponenty do celkovej kompozície. Keď sa na to spýtal sensej, povedala mu, že toto sloveso sa používa preto, lebo kvety sú produktom prírody, kde rastú divo, a až keď príde človek, odtrhne ich a odnesie domov, dá im skutočný zmysel existencie. Kvety sa vďaka rukám "oživovateľa" stávajú niečím novým. Podobne ako keď obyčajný strom, ľudskou rukou opracovaný a spojený s kmeňmi iných stromov, vytvorí pagodu alebo chrám. Kvety získavajú vo váze nový život, vytvára sa medzi nimi vzťah, napätie - život. Vzniká krása oveľa mocnejšia, než bola pôvodná krása jednotlivých kvetov. "V každej kompozícii jepríbeh," hovorila.
Bolo to všetko fascinujúce. Z kvetov sa vlastne stával lenmateriál nového umeleckého diela, a tvorba tohto nového diela sa nazývala - oživovanie kvetov...
"Dobre, sensej, napríklad v tejtohana je aký príbeh?" Slovo "hana" - kvety, označovalo v ikebanovom slangu rastlinný materiál všeobecne, vrátane listov a konárov, ako aj konečnú kompozíciu z nich - ikebanové dielo.
Sensej sa zahľadela na Renátove kvety, chvíľu na ne uprene pozerala, akoby sa s nimi očami rozprávala, a s neprítomným úsmevom v tvári hovorí:
„Táto strelícia... predstav si, že by bola sama vo váze. A tieto listy by boli osve zasa v inej nádobe. Bolo by to možno pekné, možno nudné, ktovie. Ale tu sme ich dali spolu – a vytvárajú spolu niečo viac, než by boli každá osve. Je medzi nimi napätie, a pritom harmónia. Listy tvoria základ, sú akoby pôdou domu, do ktorého je kvet strelície hosťom. Kvet sa nakláňa k hostiteľovi, listy sa zasa dvíhajú k hosťovi – je medzi nimi rozhovor. Je topríbeh.“ Renáto zanietene spočíval pohľadom na takto interpretovanú ikebanu a vďakyplne pokývol hlavou.
