No skrátka, bol to utorok, deň ako každý iný alebo mnohé.V to skoré ráno sompobehala kade tade po rôznych častiach Bratislavy až mi hladno prišlo.A tak som zasadla do McDonalda na Obchodnej ulici, známej to „Wall Street“alebo skôr walk street bratislavskej. Nie že by mi tento rýchly spôsob obživyvyhovoval, ale majú tam vcelku obstojnú kávu, celkom dobre sa tam píše aj na„notebúkovi“, je tam teplo a púšťali tam vtedy také tie klasické vianočnésongy a .. skrátka nič normálne v okolí aj tak ešte nebolo otvorené.Okrem toho som mala šialenú chuť na niečo nezdravé. Tak som si dala capuccino,toast, donuts a čierny čaj. Boli to geniálne raňajky a s pocitom, ževnútri môjho organizmu začína šialená cholesterolová vojna, som si to nádherneužívala. Santa Claus is comming to town ... tra la la
Sedela som neďaleko okna s celkom dobrým výhľadom naulicu a protiľahlé domy. Santa síce v reproduktoroch vyhrával, ale naulici sa nezjavil a tak som pozorovala okolie.
Všimli ste si?
Keď bežne fungujeme, tak si nezvykneme všímať okolitéstavby, budovy, ľudí. Zväčša tak robíme na poznávacích dovolenkách, kedy námsprievodca hovorí:
„A teraz sa pozriete na ľavú stranu“ – no a celý autobuspozerá vľavo.
„A teraz sa pozrite na pravú stranu“. A zase, celýautobus nakúka na pravo. Raz by ste si mohli vyskúšať robiť to opačne. Uvideliby ste, čo to urobí s tým sprievodcom.
Skrátka takto to pokračuje 30, 45 minút, hodiny,v závislosti na tom, akú prehliadkovú jazdu ste si objednali. Po nejvychádzate s autobusu nadšení, že už viete celú históriu daného mestaa máte ju v malíčku ... alebo, ako sa hovorí „v paži“, možno Vástrochu bolí krk od toho neustáleho vytáčania, ste prepotení, lebo vypadlaklimatizácia, pozeráte na rozmazané fotky v digitále, ktoré ste urobilia zaprisahávate sa, že zajtra budete celý deň ležať pri mori. Alebo ...bol to jeden neopakovateľný zážitok a Vy by ste okamžite zase nasadli dotoho autobusu a celé si to zopakovali. Zrejme to záleží na uhle pohľadua nejakých tých drobnostiach.
V bežnom živote to však tak nefunguje a lenmálokedy máme čas kochať sa pohľadmi v našom rodnom meste, alebo tam, kdev danom okamihu máme trvalý pobyt. Jednoducho sa ženieme za našim vytýčenýmcieľom.
Ako som v tom McDonalde sedela všímajúc si všetko čo salen dalo od smetiarov, bankových úradníkov, poletujúceho igelitového vrecúška,obalu z napolitánky a pohára od coca coly z McDonaldu a dotrhanýchnovín, iba prácu v „notebúkovi“ nie, všimla som si oproti jeden na prvý pohľadobyčajný dom.
Doteraz som to nikdy neregistrovala, ale na tom dome, ktorýmá len jedno poschodie a dole sú lacné knihy a výpredaj je strecha.To by rovnako nebolo nič zvláštne, lebo bez strechy by im tie knihya predavači asi zmokli. Ale tá strecha je ako z rozprávky. Máklasické škridle, klasickej tehlovej farby, s klasickým malým komínom najednej strane strechy a na druhej strane je ... nie celkom klasický kohút!
Normálny, pravdepodobne pálený tehlový kohút.
Sedí si tam a obzerá stenu vedľajšieho domu. Myslím, žeje to trochu smutné, lebo by sa mohol pozerať na ľudí, ktorí sa prechádzajúalebo ponáhľajú dole po ulici. Ale on čumí na stenu. Možno je to zámer a tenkohút sa tak natočil sám, lebo ho pohľad na náhliacich sa ľudí už príliš unavoval.Nuž, nikdy nevieš.
Aby ste získali úplný prehľad, tak strecha bola z polovicezasypaná snehom, sú na nej ešte 3 strešné okná a jedno, to krajné, ľavé bolopootvorené.
Sám dom má takú jemne fialkastú farbu, žltú oblúkovú bránu a„úžasné“ červené neónové reklamy na tie lacné knihy. Tak mi napadlo, či jevlastne nie je hanobenie tých kníh. Napísať veľkým červeným, lacnéknihy. Keď niekto povie lacná žena, vôbec to nie je niečo, čo by sa dávalo na veľkúneónovú reklamu. Leda ak v istej štvrti. No a to by potom boloaj červeným, alebo aspoň s červeným lapášom. Ale to už je iná téme. Ešte,že je tam ten kohút.
