V Amfiteátri pod Bôrami, v šapitó, v centre dediny a skoro všade sa vždy vytvorí akási jednotná "družina" ľudí, ktorí aspoň počas tohto sviatku zabúdajú na každodenné starosti v rodine a práci. Chodia v dobrej nálade usmievajúc sa jeden na druhého. Rúcajú sa v nich bariéry politických názorov a snáď aj konfliktov. Vtedy len nasávajú silu podmanivých piesní, ktoré sa vryjú hlboko do srdca a človek jednoducho musí spievať, lebo inak sa nedá. Keď stojí a je klobásku a pije pivo alebo len stojí a díva sa okolo seba a z diaľky počuje nádherné piesne našich predkov v podaní folklórnych umelcov, musí si aspoň trošku zahopsať do rytmu. Keď sedí, nohy neostanú v pokoji.
Hlboko si vážim umelcov, ktorí sa snažia z pokolenia na pokolenie zachovať piesne našich otcov a materí a odovzdávajú ich ďalej. Obdivujem zručných ľudí-umelcov (lebo podľa mňa je to kus umenia), ktorí dávno zabudnuté remeslá držia pri živote. Vždy, keď sme na Jánošíkových dňoch, si niekto z rodiny dokúpi nejakú drevenú pomôcku do kuchyne alebo hračku pre dieťa, či vnúčatko.
Hodnoty a tradície, podľa ktorých žili naši predkovia v súlade s prírodou rešpektujúc kolobeh života musíme zachovávať. Určite sa to dá aj v dnešnej pretechnizovanej dobe. Len treba byť jej pánom a nie otrokom...alebo ináč : Dedičstvo otcov zachovaj nám pane.
