Jeho spoločnosť - Inštalatér Dušan Piatka, s.r.o., z Liptovského Mikuláša bola založená ako jeden z prvých podnikateľských subjektov na Slovensku v roku 1990. Vo vzťahu k štátu v zmysle odvodových povinností a daní od roku 1990 až doteraz jeho firma nemala nijaký nedoplatok ani časový sklz. Z pôvodných 45 zamestnancov dnes zamestnáva iba 17 ľudí. Aj pri tomto počte Dušan Piatka odviedol za posledných 10 rokov na daniach a odvodoch tomuto štátu viac ako 1.780.000 €. Poviete si úspešná firma. Áno bola by, keby…
Keby sa tento štát na čele s Róbertom Ficom, ktorý na Slovensku vládne takmer 10 rokov, vedel postarať o svojich obyvateľov. Slovenská republika sa Dušanovi Piatkovi za jeho celoživotnú poctivú robotu odmenila naozaj „kráľovsky“. Nepoctiví podnikatelia ho doslova ošklbali o viac ako 130 tisíc eur a kompetentní sa iba nečinne prizerajú. Navyše išlo o zákazku z verejných financií.
Firma Inštalatér Dušan Piatka, s.r.o. realizovala štátnu zákazku „Plynofikácia objektu Žilinskej univerzity“, projekt pre ministerstvo školstva, na ktorú boli vyčlenené prostriedky Európskej únie. Generálnym dodávateľom stavby a partnerom Ministerstva školstva bola firma OHL -Pozemné stavby a.s., Bratislava.
OHL si najala subdodávateľa firmu RESTAV SK, s.r.o., Žilina a ten si objednal vykonanie služieb u firmy pána Piatka, čím sa dostal do pozície koncového subdodávateľa. Vysúťažená cena diela ktoré realizoval pán Piatka bola cca 245.000,- €, jeho firma, ako posledný článok v tomto reťazci, mala získať za túto prácu cca 130 tisíc. Sice si prácu odviedli bezchybne, peniaze však nikdy nevideli!!!
Pritom ich firma zaplatila kotlové systémy, technologické rozvody aj všetky subdodávateľské práce - meranie a regulácia, komíny, vzduchotechniku, silnoprúd. Samozrejme k tomu je potrebné prirátať mzdy a odvody zamestnancov. Okrem toho štátu uhradili 20% daň z pridanej hodnoty. Čiže suma sumárum pán Piatka zaplatil všetko a nedostal nič. Doposiaľ vyhral všetky súdne spory s firmou RESTAV SK, tá však nemá peniaze ani majetok a teda pán Piatka ostal ako sa povie „na holičkách“ . Riešenie je ale jednoduché, stačí úprava zákona o verejnom obstáravaní:
„Novela zákona by umožňovala v prípade, ak by víťaz tendra neplnil svoje povinnosti voči všetkým svojim živnostníkom v dodávateľskom reťazci, vytvorila by sa podmienka, že objednávateľ po preskúmaní opodstatnenosti bude môcť zaplatiť priamo tomuto dotknutému subdodávateľovi. Verejný obstarávateľ vzniknutú pohľadávku následne uplatní voči dodávateľovi, ktorý si neplní svoje záväzky. Takáto legislatívna úprava umožní ochranu živnostníkov a malých podnikateľov počas vykonávania diela. Súčasťou rámcovej zmluvy s úspešným výhercom verejného obstarávania by bola aj ochrana jeho subdodávateľov. Pri každej zmene subdodávateľa, by o tom musel byť objednávateľ informovaný a v prípade, že by ktorýkoľvek článok zo subdodávateľského reťazca oprávnene informoval o neuhradenej faktúre, po kontrole by mu túto faktúru zaplatil priamo objednávateľ. V prípade, že si by si zhotoviteľ neplnil svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, objednávateľ by pristúpil k sankciám voči výhercovi tendra.“
A prečo som tomuto blogu dal názov: „Naozaj žijeme vo svete, ktorý riadi diabol?“
Lebo včera som bol na tlačovke s pánom Piatkom a jeho príbeh nás všetkých dojal k slzám.
Keď vám osemdesiatročný starček hovorí o tom, že celý život poctivo pracuje a keď má zaslúžene odpočívať, musí riešiť nekalý biznis s verejnými zdrojmi.
Keď vám ten istý človek odpovie na otázku novinárky, že prečo sa neobrátil na Strasbourg, jednoducho preto, lebo neche robiť hanbu Slovensku.
Keď vám tento pán hovorí o tom, že svoju firmu necháva zadarmo svojim zamestnancom.
Keď počujete, že 17 zamestnancov firmy Inštalatér Dušan Piatka, sa poskladalo svojmu šéfovi na súdne poplatky, aby sa mohol dožadovať svojich poctivo odrobených peňazí, lebo už mu nič nezostalo.
A na záver pán Piatka skromne dodáva: „Žijeme vo svete, ktorý riadi diabol“.
Kto by neplakal?
Len ten čo mu takýto stav vyhovuje. Je načase zastaviť vykorisťovanie malých podnikateľov, ktorí musia znášať všetky náklady a zároveň najväčšie riziko. Tí najmenší sú odkázaní na milosť a nemilosť veľkých firiem. Čo je najhoršie, v mnohých prípadoch ide o verejné financie, ktoré sa nedostanú k ľuďom a ostávajú vo vreckách špekulantov.
