1. Medzi novinármi existuje ľúty konkurenčný boj
Vofilmoch to vyzerá super - stádo zúrivých reportérov na seba navzájomnevraživo pokukuje a snažia sa neprezradiť, že vedia viac než ostatní -nakoniec ten najbystrejší zistí, že hviezda vychádza zadným východom(hviezdy vo filmoch VŽDY vychádzajú zadným východom, nechápem, akovôbec niekoho ešte napadne postaviť sa pred predný), ako jediný tamprenikne a teší sa, ako prekabátil kolegov.
Na Slovensku vskutočnosti medzi novinármi všeličo len nie konkurenčný boj. V prvom rade sú osobné kontakty vždy silnejšie ako lojalitavoči zamestnávateľovi - študoval som žurnalistiku a moji spolužiaci súrozosiati vo všetkých médiách, od Markízy cez Pravdu až po regionálnenoviny. Ak potrebujem nejaký kontakt alebo informáciu, zdvihnem telefóna zavolám im, konkurencia-nekonkurencia - ešte som sa nestretol spostojom "nebudem pomáhať konkurenčnému médiu" ani samému mi podobnýargument ešte nenapadol.
Novinárov je na Slovensku navyše tak málo,že ich vzťahy v rámci rezortov sú relatívne tesné - na tlačovkách čipracovných cestách sa stretávajú neustále tí istí. Obrovská je navyšeaj fluktuácia medzi médiami, takže každý má v každom konkurenčnom médiuaspoň jedného-dvoch bývalých kolegov.
Deliace línie nevraživosti apohŕdania tak nevedú medzi redakciami, ale skôr medzi odbormi - tlačovínovinári pohŕdajú televíznymi, pretože sa pýtajú blbé otázky, televíznitlačovými, pretože ich dosah na ľudí je vlastne zanedbateľný. Dvajaekonómovia z konkurenčných denníkov si zväčša rozumejú oveľa lepšie,ako ekonóm a šporťák v rámci jedného denníka.
2. Novinári sú sprostí
Tentomýtus nechcem úplne vyvracať, len poopraviť :-) - sprostých je oveľamenej novinárov, ako sa väčšine ľudí pri otvorení novín alebo zapnutítelevízie zdá.
Základný myšlienkový pochod bežného človeka pri čítaní novín je takýto:
1. Viem posúdiť kvalitu článkov iba vtedy, ak sa týkajú odboru, kde pracujem (fyziky, programovania, medicíny, školstva).
2.Jasne vidím, že články o odbore, v ktorom sa vyznám, sú vždy veľmiskresľujúce - vec je v skutočnosti oveľa zložitejšia, ako to novinárpopisuje, na veľa vecí zabudol, a vôbec sa zdá, že tomu nerozumie a lensa z toho snaží vyrobiť senzáciu.
3. Z toho vyplýva, že všetkyčlánky o všetkých oblastiach sú skresľujúce, len o tom ja neviem -novinárom preto nemôžem veriť NIKDY.
Prvé dva body sú väčšinounaozaj správnymi pozorovaniami - v technologickej reči by sa ale dalopovedať, že to nie je bug, ale feature :-) - tak to jednoducho má byť.Občas sa ma v reakcii na nejaký článok snaží čitateľ uraziť vetou, žesom "všetko príliš zjednodušil". To ale nie je urážka, ale pochvala -za zjednodušovanie som platený.
Úlohou novinárov je umožniťkomunikáciu v rámci spoločnosti - napríklad komunikáciu medzi lekármi amurármi. Napísať o práci lekára tak, aby to murár pochopil (alebo ajnaopak) a lekár neoznačil za "prílišné zjednodušovanie", je praktickynemožné. Ak teda čítate článok týkajúci sa vašej profesie, mali by stebrať do úvahy, že je určených pre všetkých ostatných, len nie pre vás .Ak by totiž novinári splnili vašu žiadosť a písali o všetkom "presne",prestali by ste v novinách chápať všetko okrem textov o svojej vlastnejprofesii - médiá by tak v podstate stratili zmysel.
Samozrejme je to celé otázka miery zjednodušovania - množstvo článkov nie je zjednodušených, alejednoducho skreslených, keď novinár celú vec od základu zle pochopil,alebo zámerne vpratal do mantinelov, ktoré si sám na základe chybnýchpredpokladov utvoril. Kritika sa často znáša na novinárov nielenkeď robia svoju prácu zle, ale aj vtedy, keď ju robia dobre.
3. Novinári majú byť odborníci
Aknovinár píše o zdravotníctve/technológiách/ekonomike, tak by jehoprvoradou úlohou malo byť, aby sa vzdravotníctve/technológiách/ekonomike vyznal, nie? Nie.
Vyznať sa dobre v nejakej oblasti je pre novinára obrovské plus, ale nie je to základná vec, ktorú potrebuje.
Veľaľudí nevníma žurnalistiku ako povolanie, ale skôr ako niečo, čo môžezvládnuť každý, len keby na to mal čas - niečo ako zakrútiť žiarovkualebo vyčistiť záchod. Z toho vyplývajú potom ich logické výčitky,ktoré často počúvam: Ty píšeš o počítačoch a NEVIEŠ ani vložiť dopočítača nový disk? Nevieš ani programovať?! Netušíš, ako fungujú CRM aERP systémy? Nuž, netuším - nie som totiž technik ani programátor anisystémový inžinier - som novinár, preboha!
Neviem, či aj od kolegynez prílohy Zdravie neustále niekto žiada, aby mu vyoperovala slepéčrevo, a či od kolegu z prílohy Veda chcú, aby občas poriešilnejaký-ten biologický či fyzikálny problém, keď v SAV niekto ochorie.Bizarnosť týchto požiadaviek je však už o trochu zjavnejšia, ako pripožiadavkách na moju odbornosť v hardvéri - ak sú na svete státisícevedcov a každý sa zaoberá iným problémom, ťažko možno od jedného človeka, ktorý má na starosti celú vedu, čakať, že ich všetky zvládne.
Tusa vraciame späť k druhému mýtu - ak každý deň píšem o inej téme, nakonci týžna si budú ľudia z piatich profesií o mne myslieť, že somidiot, pretože ani jednej z tém som neporozumel tak, ako oni - študovalsom totiž každú asi 5 hodín, kým oni 20 rokov. (Samozrejme väčšina ľudízároveň rada ulahodí svojmu egu a povie si: "Ja by som to napísal oveľalepšie, ako tu nejaký novinár...")
Bežný deň redaktora v denníkuvyzerá tak, že o desiatej na porade sa dozvie, o čom má do tretejpoobede napísať. Ak je téma každý deň iná, nepotrebuje sa v nej vyznať,ale potrebuje úplne iné schopnosti - hlavne schopnosť nájsť niekoho,kto sa v téme vyzná, schopnosť presvedčiť ho, aby sa rozprával snovinárom, ktorého považuje za idiota, schopnosť donútiť ho rozprávaťsa ihneď, schopnosť prehrabaťsa za pár minút 100-stranovým dokumentom, ktorý mu ten dobrák o druhejpoobede nezištne pošle, schopnosť vytiahnuť z neho to najpodstatnejšiea najmä to nakoniec dať dohromady tak, aby výsledok pochopil každý, ktona druhý deň chytí noviny do ruky počas 5-minútovej cigaretky skolegami. Samozrejme niekedy sa to celé podarí a niekedy nie - stačí, že na ministerstve problému rozumie len jeden človek, a ten jepráve na dovolenke, a novinár cucá z prsta. (A, samozrejme, niekedy tojednoducho novinár sám nezvládne, ale o tom inokedy.)
Väčšinaľudí si navyše neuvedomuje, v akom časovom harmonograme novinár pracuje(zhubný vplyv amerických filmov, kde novinár na jednom prípade pracujeaj mesiac - na Slovensku je to nemysliteľné). Denníkári majú na väčšinuvecí len jeden deň - je jedno, či vám počas neho vybuchol počítač, čiinformátorovi ochorelo dieta a zrazu sa s vami nemôže stretnúť, aleboči ste jednoducho o téme počuli ráno prvýkrát v živote a netušíte, kto by o nej mohol vedieť viac - výsledok musí byť hotový už poobede, bez ohľadu na to, aké dobrémyšlienky vás ešte napadnú večer v posteli. A na druhý deň váš výtvordostane do rúk 70-tisíc ľudí - je dosť málo profesií, kde vás nehodnotíšéf raz za mesiac, ale desaťtisíce neznámych ľudí každý deň, a len na základe jednodňovej práce.
4. Novinári berú úplatky
Kebysom mal korunu za každé obvinenie, že som si nechal za článok zaplatiťod nejakej firmy, už sa dávno vyvaľujem niekde na Floride a užívamzaslúžený korupčný dôchodok. (A keby mi dal Microsoft naozaj korunu zakaždé obvinenie, že mi dal úplatok, už dávno je v červených číslach.)Obvinenie "za toto Ti niekto určite zaplatil" je jedno znajprimitívnejších, ale aj najčastejších - ak niekto napíše pozitívne ofirme, ktorú nemám rád, určite to môže byť jedine kvôli úplatku!
Prípady,že novinárovi skutočne niekto zaplatí za to, aby o niekom napísalpekne, alebo aby o niečom nenapísal škaredo, sú veľmi, veľmi zriedkavé ,oveľa zriedkavejšie, ako sa ľuďom zdá. Priame uplácanie peniazmi je prefirmy príliš riskantné vzhľadom na dosiahnutý efekt. Oveľaefektívnejšie je uplácať ich informáciami ("dáme vám to exkluzívne"),drobnými darčekmi (Microsoft pred dvoma týždňami na tlačovke rozdával MP3 prehrávače) a zaplatenými služobnými cestami (Švédske veľvyslanectvo mizaplatilo minulotýždňový pobyt v Štokholme). Je to problém? Niekedyáno, niekedy nie - o tom ale niekedy nabudúce.
(fotky sú Reuters, TASR a ČTK)
P.S. Ja viem, že mnohí novinári sú manipulátorské svine. Tento článok bol o tom, že nie vždy sú svine, keď to tak vyzerá :-)
