Zopár učiteľov sa to snažilo riešiť jednoduchým spôsobom - demonštratívne odmietali moje práce (písomky) čítať a hodnotili ich päťkou, čo mi zaujímavým spôsobom vylepšovalo koncoročné priemery.
Na ich obranu krátka ukážka môjho aktuálneho rukopisu, ktorý nebol ani pred desiatimi rokmi oveľa krajší.
(Moje poznámky z prednášky Jána Figeľa minulý piatok v Bruseli - som si vedomý, že záver analýzy ktorékoľvek grafológa by indikoval mentálnu retardáciu, ale po tých rokoch som s tým už zmierený.)
Väčšina učiteľov sa, našťastie, uspokojila len s výčitkami anajmä vyhrážkami: my Ti to ešte tolerujeme, ale ďalší už nebudú!
Pamätám si to ako dnes. "Na druhom stupni už to po Tebe čítať niktonebude," vravela mi dobrácka triedna učiteľka počas prvých štyroch rokovzákladnej školy. "My to ešte tolerujeme, ale na strednej škole sa u sTebou maznať nebudú," pokračoval rovnaký motív v ďalšej štvorročnici.Stredná škola: "Ak to takto napíšeš na maturite, nikto to čítaťnebude!"
Protizbraň som prvýkrát vymyslel niekedy v piatej či šiestej triede, odkedy somkaždému tvrdil: "Keď ja budem veľký, všade už budú počítačea rukou už písať nebude treba!" V čase, keď práve prichádzali do módyprvé PMD-čka, to znelo ako dosť drzá výhovorka a, pravdu povediac, aj bola -sám som tomu neveril.
Chvalabohu som sa narodil presne v správny čas - ak by som nevhupol doproduktívneho veku už v čase počítačov, dnes by som možno niekde hádzallopatou. Písanie rukou mi totiž dnes spôsobuje značné utrpenie, najmäpokiaľ som nútený písať tak, aby to mohol aj niekto iný prečítať - vtedypíšem neuveriteľne pomaly a výsledok ostatní ľudia aj tak nepovažujú za veľmiuspokojivý. Maturitný sloh som napríklad napísal asi za 30 minút a zvyšných párhodín som strávil jeho pomalým prepisovaním paličkovým písmom na čistopis - akby som tak mal fungovať celý život, efektivita mojej práce by asi nebola prílišvysoká.
Ťukanie do klávesnice mi naproti tomu spôsobuje zvláštne potešenie, zvládam hovšetkými desiatimi a vcelku rezko.
V posledných pár mesiacoch som prečítal niekoľko úvah o tom, ako prechod odpísaného písma k ťukaniu na klávesnici ovplyvní našu spoločnosť. Vzhľadom namoju osobnú traumu z pera a papiera súhlasím s teóriou, že prechodom kuklávesnici sa odstraňuje jedna z bariér medzi myšlienkou a výsledným produktom(textom) - písanie je tak oveľa jednoduchšie (a aj kvalitnejšie pri ľuďoch akoja, ktorí majú navyše zlú pamäť a kým naškriabu prvú časť myšlienky, tú druhúzabudnú).
Odborníci napríklad tvrdia, že deti, ktoré majú problémy s písmom, majú zväčšaproblémy aj s gramatikou (hoci to nebol môj prípad) - ak sa totiž musia sústreďovaťna techniku písania, zostáva im jednoducho menšia "mozgová kapacita"na samotný obsah a štýl. Pri písaní na stroji tento problém odpadá.
Zaujímal by ma váš názor na tento problém - budúci týždeň chcem uverejniť v SME článokna túto tému a ak mi napíšete niečo zaujímavé, rád by som to použil priamo v článku.Obzvlášť privítam najmä skúsenosti rodičov i učiteľov a ich názory na rukopis ipisateľské schopnosti detí a ich prípadnú zmenu spôsobenú príchodom počítačov.
Tu sú moje základné otázky:
1. Aké sú vaše osobné skúsenosti - píšete radšej rukou alebo na počítači?Vidíte rozdiel napríklad v kvalite výsledného textu?
Vidíte aj nejaké nevýhody v písaní na klávesnici?
2. Mali by sa podľa vás školy prispôsobiť postupnému prechodu na písanie naklávesnici, napríklad tým, že začnú vyučovať strojopis, alebo že budú klásťmenší dôraz na krásu písma v prvých ročníkoch? Alebo sa majú o to viac snažiťnaučiť deti písať rukou poriadne, keď budú ma neskôr menší tréning?
3. Čo si myslíte o elektronických zariadeniach umožňujúcich písať aj do počítačarukou (tablety) - chceli by ste si ich vyskúša? Majú podľa vás budúcnosť?
4. Zmení všadeprítomná klávesnica ľudstvo? (Tak, ako ho zmenil napríklad automobili diaľkový ovládač?)
Aj akékoľvek iné postrehy i pozorovania k téme sú, samozrejme, vítané. Písať môžetedo diskusie alebo na môj mail - vďaka.
