Dňa 9. septembra 1941 vydala vláda Slovenskej ľudáckej republiky nariadenie 198/1941 Sl. z. o právnom postavení Židov. Obsahovalo 270 paragrafov namierených proti občanom židovského pôvodu. Tzv. Židovský kódex bol inšpirovaný nemeckými protižidovskými zákonmi a v niektorých ohľadoch boli slovenské zákony ešte prísnejšie.
Autonómna vláda Jozefa Tisa začala s protižidovskými opatreniami v roku 1938 ešte pred priamym nátlakom nacistického Nemecka. Slovenskí Židia boli najskôr vylúčení zo štátnej služby a prišli o majetky a podniky. Neskôr mali zakázaný vstup na verejné miesta, čím sa ich režim snažil spoločensky izolovať.
Po prijatí Židovského kódexu už Židia na Slovensku nesmeli zastávať ani žiadny verejný úrad, nemohli pracovať v službách, vlastniť majetok, ani vykonávať lekársku, právnickú či učiteľskú prax. Nesmeli cestovať v autobusoch, schádzať sa v parkoch, chodiť do kina a aj nakupovať smeli len v určený čas. Židovský kódex tiež pripravil právnu pôdu pre organizovanie deportácií židovských občanov do pracovných a neskôr vyhladzovacích táborov.
Príhovor Jozefa Tisa z augusta 1942, ktorý demonštruje jeho postoj k Židom:
„Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.“
Tým, že Židia prišli o svoju prácu, prišli aj o možnosť obživy pre svoje rodiny. Výnimku tvorili len židovskí občania, ktorí boli pre fungovanie štátu nepostrádateľní. Každý takýto občan dostal označenie „hospodársky dôležitý Žid“. Väčšina Židov bola však zakrátko vystavená chudobe.
Prijatím týchto zákonov boli Židia obratí o základné ľudské a občianske práva a prinútení žiť v neustálom strachu o život. Slováci svojich spoluobčanov odtlačili na okraj spoločnosti a označili ich za nepriateľov štátu.
Dnes si pripomíname pamätný Deň obetí holokaustu a rasového násilia. Prinášame vám jeden z mnohých príbehov o našich židovských spoluobčanoch, ktorých sme začali 25. marca 1942 vyvážať do nacistických koncentračných a vyhladzovacích táborov.
Post Bellum sa dlhodobo snaží zachovať príbehy o slovenskej histórii úprimne, hrdo, pravdivo, faktograficky a jasne.
🙏 Skutočné príbehy dnes potrebujú vašu skutočnú finančnú podporu 👉 https://donio.sk/skutocnenarodnepribehy
Židia z Vrútok a Ružomberka
„Mali sme takú filozofiu, bojovať za náš život a slobodu”
Len vďaka rozhodnutiu Jurajovej matky odmietnuť nastúpiť do manželovho transportu, ona a jej syn Juraj prežili besnenie 2. svetovej vojny.
Juraj Vago sa narodil 15. júna 1929 vo Vrútkach, do židovskej rodiny. V roku 1930 sa jeho rodina presťahovala do Košíc, kde žil spolu s matkou a otcom až do roku 1938. Jeho otec, Arpád Vago, vlastnil v Košiciach kaviareň, Café Astoria. Pôvodné Arpádovo priezvisko bolo Wachsberger, avšak ešte za Uhorska, sa ho rozhodol spolu s mladším bratom zmeniť na Vago.
Jurajova matka, Blanka Bihellerová, pochádzala z Ružomberka z rodiny, ktorá vlastnila obchod so zmiešaným tovarom a živila sa výrobou a predajom sódovej vody. Síce boli obaja jeho rodičia židovského pôvodu, avšak ani jedna z rodín nebola veľmi pobožnou. Vrútky, ale aj Ružomberok boli malé mestá, v ktorých fungovali malé židovské obce zložené zväčša z obchodníkov. Veľká časť týchto rodín oslavovala najmä základné sviatky. Preferovali však, keď ich deti chodili do židovskej ľudovej školy, čo bol aj Jurajov prípad.
Aj keď vyrastal Juraj ako jedináčik v Košiciach, prázdniny prežíval striedavo, raz u starých rodičov vo Vrútkach, v dome Wachsbergerovcov alebo u matkiných rodičov, v Ružomberku. Práve vo Vrútkach zažíval ako dieťa niečo úplne iné než v bežnom živote, nakoľko otcova rozvetvená rodina žila spoločne vo veľkom komplexe, kde bol hostinec, kaviareň a aj menší hotel.
Otcova Cafe Astoria, ktorá bola dlhé roky prosperujúcim podnikom, fungovala do roku 1938, v ktorom došlo k jej zbankrotovaniu. Vagovci sa vtedy rozhodli presťahovať do Vrútok.
Prvé opatrenia proti Židom
V tomto období vznikol aj Slovenský štát, nenávisť voči židovskému obyvateľstvu sa začínala stupňovať a vydávanie protižidovských opatrení naberala na obrátkach. Juraj ako žiak tretieho ročníka si neuvedomoval, čo sa v štáte deje.
Situácia sa značne skomplikovala, keď zomrel matkin otec a nemohla nechať svoju mamu žiť osamotenú v Ružomberku. Preto, krátko po presťahovaní do Vrútok, nasledovalo ďalšie sťahovanie do Ružomberka. V roku 1939 začal Juraj navštevovať židovskú ľudovú školu v Ružomberku, kde sa ľudia ešte dokázali vzájomne rešpektovať.
Rok 1939 predstavoval krutú zmenu pre život všetkých Židov, ktorí žili na území Slovenského štátu. Na scénu prichádzali prvé opatrenia v podobe zatvorenia všetkých ich podnikov. Jurajov otec teda prišiel o zamestnanie, avšak jeho strýko, ktorý v tom čase bol stavebným inžinierom, mu zohnal prácu skladníka, za ktorou dochádzal do vtedajšieho Svätého Kríža nad Hronom, (teraz Žiar nad Hronom).
Všetko začalo postupne
Okrem zatvorenia hostinca vo Vrútkach, bol zatvorený aj obchod so zmiešaným tovarom Jurajovej starej mamy v Ružomberku. Juraj si spomínal, že každé opatrenie sa v meste vyhlasovalo bubeníkom. „Bubnujú, bubnujú. Tak som bežal, vždycky som bežal.” Všetci nadobudli veľký strach, keď počuli zvuky bubnov. Nasledoval rad všelijakých opatrení. Židovskí obyvatelia mali zakázané vychádzať po šiestej hodine alebo museli odovzdať športové náradie, šperky.
Jurajova rodina, kde bolo veľa vášnivých lyžiarov, radšej lyže rozrezala, akoby ich mali odovzdať.
Pamätníkovi sa podarilo dokončiť piatu triedu, po ktorej bol prijatý na gymnázium, avšak vplyvom okolností nastal rýchly zvrat a do školy nastúpiť nemohol. Pre židovské deti bolo povolené pridanie len ďalších troch ročníkov, niečo ako meštianka.
Rozhodnutie skrývať sa - šťastie v nešťastí
Zlomovým rokom pre rodinu Vagovcov bol rok 1942, ktorý je symbolický najmä Jurajovou Bar micvou. Spomína si, že išlo o veľmi smutnú udalosť, lebo jeho otec sa jej zúčastniť nemohol. Žiaľ, týždeň pred jej uskutočnením bol chytený vo vtedajšom Svätom Kríži, odkiaľ smeroval do zberného tábora v Kremnici.
Keďže mal jeho otec rodinu, bolo Jurajovej mame zaslané povolanie, aby pristúpila do transportu svojho manžela spolu s ním. Mala sa so synom dopraviť do Vrútok, cez ktoré tento transport prechádzal. Nestalo sa tak, keďže to radikálne zamietla a zvolila možnosť ísť do úkrytu. Nasledovné roky, až do konca vojny sa so synom skrývali, ale prežili.
Jurajov otec skončil v koncentračnom tábore v Majdanku, odkiaľ sa nikdy nevrátil.
Autorka: Martina Lábajová
