„Pred Duklou nás obliekli, potom sme čakali v bunkroch. Osem dní sme nejedli. Nemeckí ostreľovači nás mali tak pod kontrolou, že nám nemohli doviesť ani chlieb.“
Dňa 6. októbra 1944 vojská 1. československého armádneho zboru prekročili štátnu hranicu v oblasti Duklianskeho priesmyku. Spolu so sovietskou armádou sa tak dostali do jednej z najkrvavejších operácií druhej svetovej vojny.
Cieľom Karpato-duklianskej operácie bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu, ktoré bojovalo proti nemeckým okupačným jednotkám. Po mesiacoch čakania a taktizovania sa sovietska armáda konečne zaktivizovala a ich útok sa začal 8. 9. 1944. Narazili však na veľkú nemeckú obranu, podporovanú delostrelectvom, tankami, letectvom a mínovými poľami. Operácia preto vyústila do nezmyselného plytvania životov aj napriek tomu, že sa tým slovenským povstalcom prakticky nemohlo pomôcť.
Tých, čo dezertovali k Sovietom, čakalo väzenie
Michal Bindzar (*1922) sa narodil v obci Ruské na Podkarpatskej Rusi, kde rodina vlastnila hospodárstvo. Po zničení Československa okupovali Podkarpatskú Rus Maďari a Michal Bindzar musel narukovať do maďarskej armády. V roku 1943 bol odvelený na ruský front pri Kyjeve. Krátko na to ale dezertoval k Sovietom. Namiesto boja proti Nemcom však putoval do zajateckého tábora na východnej Ukrajine. V tábore zostal až do septembra roku 1944, kedy narukoval do Svobodovej armády.
„Ľudia tam umierali od hladu, kto sa priblížil k drôtom, toho odstrelili ako králika.“
Pamätník musel v zajatí vydržať asi rok: „Na Sibír som sa nedostal, pretože sa už vytvárala Svobodova armáda a s nami sa počítalo, že do nej pôjdeme.“
Čakanie a hlad
V septembri 1944 prišlo vyslobodenie: „Prišli dvaja dôstojníci: ‚Kto chce dobrovoľne do Svobodovej armády, zdvihnite ruku.‘ Nás Čechoslovákov bolo cez sto. Všetci sa prihlásili ako jeden muž.“ Keď druhý deň opustili tábor, dôstojníci sa pýtali, prečo sa tak vehementne hlásili:
„Radšej ako vojaci zomrieme guľkou než hladom.“
Vzhľadom na to, že všetci boli vojaci, na front sa presunuli prakticky druhý deň. Ako väčšina československých vojakov na východe sa do bojov prvýkrát zapojili pri Dukle: „V Krosne pred Duklou nás obliekli. Potom sme čakali v bunkroch. Osem dní sme nejedli. Nemeckí snajperi nás mali tak pod kontrolou, že k nám nemohli doviesť ani chlieb.“ Od hladu si vtedy pomáhali aspoň fajčením.
Takticky nezmyselný útok na Duklu podľa Bindzara zámerne nariadili Rusi: „Pýtali sme sa Svobodu, prečo neútočíme v noci. On hovorí: ‚Za mnou stojí ruský poradca, ten dáva rozkazy, nie ja. Ten velí, kedy a ako máme útočiť. Ja tu nerozkazujem.‘ Takto to bolo.“ Podľa Bindzara na Dukle úplne zbytočne umrelo mnoho vojakov: „Mali sme ísť cez Bukovinu a Stalin nariadil Duklu. Prišli za mnou vojaci z mojej roty: ‚Sme poslední, všetci ostatní sú mŕtvi a ranení. Alebo druhá paradesantná brigáda bola vycvičená, že pôjde na pomoc slovenskému povstaniu. A oni ich zobrali a nasadili na Dukle ako pechotu. Polovička ich tam padla.“
Sám pán Bindzar bol prvýkrát ranený až za Duklou: „Padol granát a ako sekal okolo, rozsekol mi nohu. Po vyliečení som bol pridelený ako spojka k veliteľstvu roty.“
„Stalin, daj nám ceruzky!“
Už od internácie v zajateckom tábore nemohlo byť o sympatiách k Rusom a ich komunizme v prípade pána Bindzara ani reči. Na ich metódy spomína nerád: „Raz sme išli cez pontónový most cez rieku. Keď išli ruskí vojaci v autách, most sa rozkýval a niektorí spadli do vody. Začali ich strieľať, aby sa netrápili – vlastných vojakov!“ Tvrdosti ruských metód bol Bindzar svedkom mnohokrát: „Raz v zákope jeden Rus už nemohol vydržať, tak druhého požiadal, aby ho ranil do nohy. Vystrčil nohu a on ho do nej strelil. Vidí to veliteľ. Vytiahol pištoľ a zraneného na mieste zastrelil.“
Akým spôsobom platilo známe heslo „nas mnógo“ Bindzarovi rozprával aj jeden zajatý sudetský Nemec, guľometník: „Rozprával nám: ‚Čo je to za národ? Všetky patróny som vystrieľal. Kopa mŕtvol a furt liezli ďalší. Kričali: nas mnógo – a ja som už nemal čím strieľať. Musel som sa vzdať.‘ To bolo ich: ‚Nas mnógo, za rodinu, za Stalina.‘ “
Ani v politických otázkach si Rusi nemohli získať Bindzarove sympatie:
„Chodili za nami politrukovia, aby sme podpísali, že chceme, aby Podkarpatská Rus patrila k Rusku, a nie k Československu. Niektorí hlupáci to podpisovali – komunisti, straníci.“
Raz v bunkri sa pán Bindzar zase pýtal ruského vojaka: „Ako je možné, že si komunista? Odpovedal: ‚Začal som chodiť do školy, keď Stalin nastúpil k moci. Priniesli koše chleba: Povedzte – Bože, daj nám chlieb! – nič – Bože, daj nám ceruzky! – nič – Bože, daj nám zošity! – nič. Poproste Stalina: Stalin, daj nám chlieb! – rozdali – Stalin, daj nám ceruzky, zošity... – rozdali ich. Keď to do Teba takto rok dva lejú, zblbneš. Preto sme komunisti.‘“
Na slepú vernosť Stalinovi raz skoro doplatil aj Bindzar: „Mal som kamaráta, ruského vojaka, volal sa Saša. Na celom fronte bolo heslo, keď vás niekto zastavil: ,Stoj! Kto iďjot?‘ – ‚Svoj‘. Aj pre Rusov, aj pre Čechov. Raz Nemci prišli na heslo. Obliekli sa do ruských uniforiem, prišli na ruský štáb a celý ho podrezali. S tým heslom ‚svoj‘. Prišiel potom rozkaz: okamžite pre nové heslo! Tak som išiel na štáb. Strážny na mňa kričal: ‚Stoj! Kto iďjot?‘ Hovorím: ‚Svoj.‘ Žiadny ‚svoj‘, zarachotil automatom. ‚Saša, nestrieľaj to som ja, Míša.‘ – ‚Žiadny Míša, ľahnúť! Budem strieľať!‘ Položil ma na dve hodiny do blata, než ho prišli vymeniť. Druhý deň mi hovorí: ‚Keby išiel môj otec, Stalin prikázal strieľať.‘“
Po trase Liptovský Mikuláš - Ostrava - Kolín s armádou došiel až do Prahy. Po vojne ho poslali na vojnu do pohraničia do Nitry. Potom sa s otcom presťahoval do Čiech.
Východokarpatská operácia, ktorej súčasťou bola aj Karpato-duklianska operácia nakoniec nesplnila svoj cieľ. Nedosiahla spojenie s povstaleckým územím. Operácia sa skončila 28. októbra 1944. Obete na obidvoch stranách boli vysoké. Najvyššie boli na sovietskej strane. Bolo to okolo 21 000 vojakov a 1. československý armádny zbor mal okolo 1 100 padlých. Jej najväčšou vojenskou pomocou bolo, že počas operácie viazala veľký počet nemeckých vojsk, ktoré nemohli byť aktívne v boji proti SNP. Nič to však nemení na nezmyselnosti bojov v duklianskom priesmyku, ktoré viedli k obrovským stratám na životoch a k nepredstaviteľnému zdevastovaniu krajiny. Nie nadarmo sa duklianske údolie začalo nazývať údolím smrti.
Autorka: Martina Lábajová
