Pripomíname si 55. výročie vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československej socialistickej republiky. V prvej vlne operácie Dunaj na naše územie vtrhlo okolo 165-tisíc vojakov a 4 600 tankov. Aj keď boli obyvatelia vyzvaní, aby zachovali pokoj a nepodliehali panike, všetci cítili, že sa deje niečo zlé a ich životy čoskoro naplní nedôvera a strach.
Vojenská intervencia si vyžiadala okolo 137 obetí z radov civilistov, 37 zo Slovenska. Obavy občanov sa naplnili nielen zmarením mnohých životov. Opäť boli naplno obmedzené ich slobody a museli sa každodenne podriadiť diktátu Moskvy. Alois Bouda sa v čase vpádu vojsk nachádzal v Bratislave a len o vlások unikol okupantskej guľke. Keď na schodoch vysokej školy na Šafárikovom námestí zabili 15-ročnú Danku Košanovú, stál neďaleko.
Pamätníčka Růžena Zahradníčková sa 21. augusta 1968 nachádzala v ďalekej Guinei, ale aj tam ju zastihli komunisti, ktorý od nej chceli podpis pod súhlasom s okupáciou svojej krajiny. Po mnohých rokoch zistila, že ju po odchode do západného Nemecka sledovali prostredníctvom kamarátov komunisti, a tak stratila nádej v dobro v ľuďoch.
Dievča, ktoré prišlo kvôli bratskej pomoci o život
Alois Bouda sa narodil 14. decembra 1932 v Litoveli. Nad tým, že sa z neho počas života stane popredný džezový muzikant československej scény, nikto ani neuvažoval. Alois Bouda hovorí, že ľudia počas vlády komunistov nežili, iba prežívali. V roku 1956 ho prijali na štúdium klavíra na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Štúdium nedokončil, lebo začal dostávať profesionálne zákazky. Hral v Orchestri Siloša Pohánku, napísal skladbu Zemeguľa, z ktorej sa stal hit. V roku 1960 spoluzakladal rozhlasový big band v Bratislave.
Zlaté 60. roky ukončil príchod Varšavských vojsk. Bol doma na Námestí 1. mája, keď sa na bratislavských uliciach objavili tanky. Zúčastnil sa aj na udalostiach pred Univerzitou Komenského, kedy prišla o život študentka Danka Košanová.
„A bol som tak asi desať metrov, keď ju zastrelili, tú Danku. Ešte som videl ako ju niesli v bielych šatoch. To si pamätám, v bruchu mala asi tri rany. Ľudia boli blázni. Proti tanku sa predsa nejde s lopatami. Dráždili vojakov, čo nemalo absolútne zmysel. V takej situácii asi nerozmýšľali a konali podľa emócií a nie podľa rozumu. Z jedného džípu vyhádzali sovietov, auto zatlačili a hodili do Dunaja. Hádzali do nich kamene, jeden prehodil a ja som dostal ranu do hlavy. Potom istý čašník polial handru benzínom a hádzal ju pod tank – chcel ho podpáliť. Tak dlho provokovali vojakov, že sa to ani inak nemohlo skončiť,“
skonštatoval v rozhovore s odstupom času.
Strieľali do nich kalašnikovmi
Nesúhlas s bratskou pomocou odznieval aj na Banskobystrickej ulici, pri Prezidentskom paláci. Protestujúci kráčali s transparentmi a svorne kričali: „Dubček, Svoboda, to je naša sloboda!“ Tieto heslá ale samozrejme nemohli nič zvrátiť. Demonštráciu ukončili sovietski vojaci, ktorí čakali na protestujúcich s kalašnikovmi v rukách. „Ozvala sa paľba a tak ja rýchlo, šup, do chodby, do najbližších dverí. Schovávali sme sa tam viacerí. Prišiel k nám jeden chlap a radil nám utekať hore schodmi, lebo strieľali aj do chodby. Keď som bežal, ozval sa rachot – do steny vedľa mňa sa zaryli tri guľky. Keby som utekal o meter doľava, už by som tento príbeh nehovoril.“
„Na druhý deň sme s manželkou a dcérkou sadli do auta a utiekli preč.“
Cez Rakúsko sa dostali do nemeckého Štuttgartu.
„Colníci húfne púšťali ľudí cez rakúske hranice. Ako na električenku. Všetci boli vtedy proti Rusom.“ Iná situácia to bola už s Nemeckom, na konzuláte pribúdalo ľudí, ktorí chceli okúsiť západný svet. Boudovci sa tam však dostali ľahko, v Štuttgarte mal Alois vopred dohodnuté vystúpenia. „Život tam bol úplne iný. Akoby ste porovnávali podmienky tu teraz s podmienkami vtedajšieho Československa. Rozdiel bol ešte trochu väčší. Keď manželka uvidela, ako jedna Nemka v obchodnom dome vyhadzuje hovädzie mäso, rozplakala sa.“ Po štyroch mesiacoch, keď sa situácia upokojila sa rozhodli vrátiť do Československa, najmä kvôli rodine.
Život v Afrike
Růžena Zahradníčková sa narodila 26. októbra 1934 v Prahe do rodiny prvého klarinetistu v Štátnej opere v Prahe. Počas štúdií stomatológie sa zoznámila so svojim budúcim manželom - lekárom, synom významného chirurga a ortopéda Jana Zahradníčka. Po narodení dcéry sa rodina začiatkom 60. rokov presťahovala na Šumavu. V roku 1966 dostal manžel povolenie a pracovnú ponuku pôsobiť v Guinei v rámci rozvojovej pomoci Československej socialistickej republiky.
V roku 1966 mu ponúkli miesto v Guinei a o rok neskôr sa už rodina sťahovala. Obidvaja manželia pracovali ako doktori a život v Afrike si veľmi pochvaľovali. Podmienky boli síce na úplne inej úrovni, na akú boli zvyknutí, ako odborníci však boli veľmi cenení: „Českí doktori, to bolo to najlepšie, čo sa tam mohlo niekomu prihodiť.“
Guinea získala nezávislosť od Francúzska v roku 1958 a okamžite bola zastavená akákoľvek finančná pomoc z francúzskej strany. Krajina sa vydala cestou socializmu a orientovala sa na východný blok. Po odchode Francúzov boli špičkové medicínske zariadenia rozkradnuté a podľa toho vyzerali aj ordinácie. Mladá zubárka sa ale rýchlo prispôsobila novým podmienkam, dokonca si doviezla stomatologické nástroje z domova. Obidvaja manželia sa stali známymi v širokom okolí a pravidelne ošetrovali aj Američanov a západných Nemcov, ktorí k nim prichádzali dokonca aj zo susedných krajín.
Aj v Guinei chceli, aby podpísali súhlas o vpáde vojsk do ČSSR
Ešte predtým však sovietska okupácia z augusta 1968 šokovala československú komunitu v Guinei. „Večer sme sa všetci stretli a sme sa ožrali,“ spomína pamätníčka. Manželia sa aktívne zúčastnili podpisovej akcie proti tejto okupácii. Navštevovali v hlavnom meste všetky veľvyslanectvá a dávali im podpisovať otvorený list o nesúhlase so vstupom sovietskych vojsk do Československa. Jediné veľvyslanectvo, ktoré výzvu nepodporilo, bolo zastúpenie Nemeckej demokratickej republiky: „S nimi sme sa nikdy nestýkali a keď nás obsadili, zo všetkých ambasád nám prišli kondolovať, len DDRáci sa nám smiali.“
Po zahájení čistiek na jeseň roku 1969 veľvyslanectvo manželov Zahradníčkovcov vyzvalo podpísať odvolanie ich názoru na okupáciu a vyjadriť súhlas s vpádom vojsk do ČSSR. Len štyria československí občania tento súhlas nepodpísali, vrátane Zahradníčkovcov.
Netušili, aké zlé to v ČSSR je
Na jeseň roku 1970 boli manželia vyzvaní vrátiť sa späť do Československa, s čím aj pôvodne súhlasili. V Prahe mali zázemie – po svokrovi zdedili polovicu domu na Malej strane, mali zariadený byt vo Vimperku, kde žili pred odchodom do Afriky. Ale tým, že boli ďaleko, neboli im hneď dôsledky ich konania jasné. Až keď bola manželovi československým veľvyslanectvom zabavená výjazdná doložka, ktorá ho dovtedy bežne oprávňovala k legálnej návšteve západných krajín počas dovolenky, na ceste domov alebo aj po ukončení pôsobenia v zahraničí, začalo im byť jasné, čo by návrat domov znamenal:
„Tým, že nám tú doložku zobrali, nám otvorili oči, akoby nás odmenili.“
Doktora Zahradníčka vyzvali, aby sa do dvoch týždňov vrátil do Československa. Na cestu mu vydali náhradnú doložku, ktorá však umožňovala prechod len cez spriatelené socialistické krajiny. Pamätníčka sa v tom čase nachádzala na legálnej návšteve v západnom Nemecku a manželia sa dohodli, že tam ostane. Ich 10-ročná dcéra chodila do školy a bola v Guinei s otcom. Manželovi pomohli kontakty na veľvyslanectve SRN a dostal na zvláštnom papieri vstupné vízum aj pre svojho brata, ktorý tiež pôsobil ako lekár v Guinei. Vízum zamontovali do tranzistorového rádia, aby im ho na hranici nenašli a nezabavili. S dvomi naloženými autami sa dostali loďou do Juhoslávie, ale problémy nastali na hranici do Talianska. „Juhoslovania boli veľkorysí, ale Taliani žiadnych azylantov nepúšťali.“ Pomohla im bývalá známa Růženinho švagra, ktorá bola vydatá za vplyvného Taliana v Terste, a ten im prechod cez hranicu vybavil.
Aj keď unikli zo sovietskych krajín, stále ich sledovali
Útek sa podaril a rodina sa znovu spojila v Nemecku. Po príchode sa manželia odvolali na svoje známosti so západnými Nemcami v Guinei. Informácie, ktoré mohli poskytnúť o pokuse o puč, boli pre Nemecko cenné, a tak ich vypočula Spolková spravodajská služba v Mainzi. Azyl dostali okamžite a taktiež im boli uznané vysokoškolské diplomy z Karlovej univerzity v Prahe. Rodina odišla do Sárska, kde si obidvaja manželia našli prácu vo svojich odboroch. Pani Růžena dokonca neskôr prebrala zubársku prax, v ktorej pôsobila až do dôchodku. Taktiež im rýchlo udelili nemecké štátne občianstvo.
Ako každý emigrant boli manželia Zahradníčkovci v Československu odsúdení v neprítomnosti za neuposlúchnutie úradnej výzvy k návratu zo zahraničia a ich majetok prepadol štátu. Tým, že ich dcéra nebola v čase emigrácie plnoletá, bola považovaná za rodičmi zavlečené dieťa a na rozdiel od nich nebola nikdy zbavená československého štátneho občianstva. Růženiným rodičom niekoľko rokov po emigrácii ich dcéry nechceli povoliť vycestovanie na návštevu do Nemecka. Napokon za dcérou pustili Růženinu mamu až po otcovej smrti v polovici 70. rokov. Na pohreb ani jedného z rodičov dcéra samozrejme do Československa nemohla prísť.
Fakt, že im bolo po emigrácii odobrané československé štátne občianstvo, sa pamätníčka dozvedela, až keď si chcela v 90. rokoch vybaviť občiansky preukaz. Ale do zložitého a časovo náročného vybavovania už nemala chuť.
Až počas prvých návštev v Československu sa manželia dozvedeli, kto všetko ich sledoval a podával na nich správy ŠtB: buď Česi a Slováci v Guinei alebo neskôr známi, ktorí ich prišli do Nemecka navštíviť. Z toho je Růžena dodnes sklamaná.
Autorka: Martina Lábajová
