Skončila sa 2. svetová vojna a zlomok Židov, ktorí prežili sa začal vracať domov. Mysleli si, že to najhoršie, čo ich mohlo v živote stretnúť už majú za sebou. Topoľčiansky pogrom je príkladom toho, že sa mýlili.
Pred vojnou žilo v Topoľčanoch približne 2 500 Židov, ktorí tvorili tretinu obyvateľov. Po vojne sa ich vrátilo iba 500.
Miestni z ich bytu odniesli všetko: „od špendlíka až po hodinky“
Ervín Schönhauser (*1940), ktorí sa s rodičmi vrátil z Terezína, spomína ako sa kedysi žilo v Topoľčanoch: „Pred vojnou bola medzi kresťanským a židovským obyvateľstvom harmónia, bolo úplne normálne ísť nakúpiť k Židovi, boli tu šábesgóji (Nežidia, ktorí židovskej rodine počas šábesu pomáhali v domácnosti, pozn. ed.) – zohrievali a varili v sobotu, pomáhali cez pesach a všetky sviatky, a naraz im šiblo.“
Po návrate bol byt Schönhauserovcov kompletne vyrabovaný, miestni si odniesli všetko, „od špendlíka až po hodinky“. Otec pedantne spísal viacstranový zoznam chýbajúceho nábytku a vybavenia domácnosti, ktoré ostalo v byte po ich deportácii do Serede, a žiadal o navrátenie. Žiadosť bola miestnymi úradmi zamietnutá a späť nedostali vôbec nič.
Väčšina obyvateľov Topoľčian, ktorí arizovali židovské podniky a privlastnili si židovský majetok, navrátilcov nevítala a nevidela rada. V meste sa veľmi rýchlo začali prejavovať otvorené antisemitské nálady a šíriť rôzne klamstvá a klebety.
A tak 24. septembra 1945 ako päťročný zažil Ervín Schönhauser celomestské protižidovské povstanie.
Do konca života sa budil s krikom zo spánku
Aj Ervínov brat Micha Dor (*1948) spomínal na rozprávanie rodičov:
„Keď sa to spustilo, tak ešte otec stihol zakričať matke, aby sa s deťmi schovala pod posteľ a on vybehol na ulicu. Tam ho dohonili, železnou tyčou mu rozbili hlavu.“
Andrej sa rozhodol vybehnúť na ulicu a svojím útekom odpútať pozornosť rozzúreného davu od zvyšku svojej rodiny. Tí ho však dobehli a takmer sa im podarilo ho zabiť neriadenými údermi kovovou tyčou do hlavy. Odvtedy sa Andrej budil takmer každú noc na nočné mory, ktoré ho sprevádzali až do jeho smrti. Vzápätí sa celá rodina rozhodla presťahovať do Bratislavy.
Dezinformácie sa šíril rýchlo ako jed, ktorým údajne očkoval židovský lekár deti
Čo bol spúšťačom pochodu mestom ku ktorému sa pridávali všetci obyvatelia Topoľčian? Nikto nevie, ktorá dezinformácia bola prvá, ale atmosféra vyvrcholila vo chvíli, keď akási žena povedala, že židovský lekár Berger očkoval v škole slovenské deti. Nahnevané slovenské ženy ho obvinili, že ich očkuje jedom.
„Liečil všetky deti, židovské aj nežidovské. Obvinili ho, že uškodil kresťanským deťom,“
rozprával pamätník Mikuláš Bröder (*1928 †︎2022).
Ženy lekára vyvliekli z triedy von a tam ho surovo stĺkli dvaja mladí muži. V celom meste vypukol hon na Židov. Ľudia ich bili a demolovali ich domy.
„Môj brat Gejza sa našťastie schoval na četníckej stanici.“ Četníci proti rozvášnenému davu skoro nič nezmohli. Nejeden z nich nechcel prenasledovaným Židom pomôcť.
Do Topoľčian dorazili ako posily vojaci, niektorí sa ale pridali k pogromistom. Útok na Židov trval niekoľko hodín a rozvášnení Slováci a Slovenky pri ňom zranili ťažko 15 ľudí a desiatky ľahko.
Vo vyšetrovacej správe ministerstva vnútra uvádzali útočníci ako dôvod honu, že:
„Židia, ktorí sa už nemali vrátiť, boli späť a všemožne pohoršovali miestne obyvateľstvo: jedli nedostatkovú čokoládu a oriešky, nezapájali sa do verejných prác a chovali sa údajne vyzývavo.“
Zvláštna lekárska komisia neskôr potvrdila, že v ani jednom prípade očkovaných detí nezistila ujmu na zdraví. Samozrejme to protižidovské nálady neupokojilo.
Počas najväčšieho protižidovského povojnového pogromu na Slovensku bolo zranených 47 ľudí. Hoci polícia zatkla niektorých aktérov, boli oslobodení na základe prezidentských amnestií.
Autorka: Martina Lábajová
