Dňa 25. februára 1948 sa zavŕšilo nastolenie totalitného režimu v Československu komunistami.
V našom archíve nájdete príbehy a tváre ľudí, ktorých postihol komunistický režim nepredstaviteľným spôsobom. Boli mučení, väznení, vypočúvaní, sledovaní, nútení emigrovať, prišli o rodiny, deti o rodičov, manželia o manželky, družky o druhov. Vďaka nim sa každý deň utvrdzujeme v tom, že totalitný režim, ktorý vládol v Československu, nemal byť a nemá byť akceptovaný v žiadnej podobe, ani tej s ľudskou tvárou.
V rokoch 1948-1989 bolo v Československu:
248 ľudí popravených z politických dôvodov,
282 ľudí zavraždených pri pokuse o prechod hraníc (celkovo z krajiny utieklo vyše 170 000 ľudí),
80 000 prešlo tábormi nútených prác a tzv. pomocnými technickými prápormi,
205 000 ľudí bolo odsúdených za politické trestné činy (4500 z nich vo väzniciach zomrelo)
Ako vyzeral komunistický prevrat vo februári 1948 v Československu?
Komunisti sa stali najvplyvnejšou a najpočetnejšou politickou stranou v obnovenom Československu už v roku 1945. Politicky sa im podarilo využiť povojnovú ľavicovú radikalizáciu v spoločnosti a sympatie k Sovietskeho zväzu ako osloboditeľovi krajiny. Na jeseň v roku 1947 sa začali konflikty medzi stranami, provokácie, či vykonštruované protištátne sprisahanie na Slovensku, ktoré malo zlikvidovať Demokratickú stranu.
Dňa 30. mája 1948 sa mali konať voľby do národného zhromaždenia, ale k prevratu došlo ešte vo februári, keďže Československo bolo poslednou krajinou v sovietskej sfére vplyvu, kde ešte neboli komunisti pri moci. Vo februári 1948 sa začalo so zatýkaním odporcov režimu a demonštrantov a nasadením ozbrojených síl proti nim. Vznikli Ľudové milície ako súkromná nelegálna armáda komunistickej strany.
Nakoniec sa komunisti rozhodli riešiť krízu v republike nie politickým jednaním, ale na ulici, kde boli neporaziteľní. Cieľ bol jasný: získať absolútnu moc prostredníctvom akčných výborov Národného frontu a odstaviť svojich odporcov a stúpencov demokracie. Počítali s tým, že keď vláda ako celok demisiu nepodala, bude doplnená o funkcionárov nekomunistických strán, ktorých si získali rôznymi spôsobmi na svoju stranu.
Gottwald a jeho stúpenci začali vyvíjať nátlak na prezidenta Edvarda Beneša, aby prijal demisiu a vymenoval novú vládu. Beneš sa nakoniec podvolil a prijal demisiu nekomunistických ministrov. Zároveň súhlasil s požiadavkami Klementa Gottwalda a tak vznikla jeho druhá komunistická vláda. Začala sa vyše 40 ročná diktatúra komunistov na našom území a postupný úpadok krajiny a životnej úrovne jej obyvateľov.
Keď režim trestal mladých neuveriteľne tvrdo
Ak vám nestačí výpočet obetí a uväznených, aby vás presvedčil o neľudskosti totalitného režimu, prinášame vám skutočný príbeh z archívu Memory of Nations. Príbeh Štefana Maďara ukazuje mimoriadnu surovosť komunistického režimu v päťdesiatych rokoch. Pamätník ešte ako mladistvý musel na vlastnej koži okúsiť drastické praktiky vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, aby si neskôr odsedel viac ako 5 rokov za vykonštruovanú špionáž a vlastizradu. Väčšinu času strávil v jáchymovských uránových baniach.
Pokus o emigráciu
Štefan Maďar sa narodil 31. júla 1932 v malej obci Borský Svätý Jur neďaleko rakúskych hraníc. Jeho otec bol železničiar a matka pracovala v domácnosti. Štefan nenasledoval pracovnú dráhu svojho otca, ale po absolvovaní piatich tried ľudových mal v úmysle vyučiť sa za obuvníka. Politické zmeny v krajine v roku 1948 sa začali prejavovať aj na lokálnej úrovni. V obci Borský Svätý Jur sa hneď po februári vymenilo vedenie obce a komunistickí funkcionári začali zastrašovať miestnych občanov. Vyhrážali sa tábormi nútených prác a sľubovali urýchlenú kolektivizáciu dediny.
Štefan nemohol nevnímať výraznú zmenu politických pomerov a už v mladom veku sa spolu so svojím spolužiakom Karolom Thýrom rozhodol narýchlo emigrovať. Z Borského Svätého Jura sa obaja autobusom odviezli do Bratislavy, odkiaľ pokračovali pešo po petržalskej strane Dunaja smerom do Rakúska. Ich plánom bolo dostať sa až do Viedne do americkej zóny, čo sa im takmer podarilo. Pár kilometrov od hlavného mesta Rakúska ich ale legitimovala miestna policajná hliadka. A keďže nemali pri sebe žiadne doklady, odovzdali ich československým úradom.
Nasledujúce mesiace strávili obaja vo vyšetrovacej väzbe v Bratislave a malo ich čakať súdne pojednávanie. Okresná prokuratúra v Malackách totiž na nich podala trestné oznámenie za „neoprávnené opustenie územia republiky“. Nikto nevedel, čo s nimi bude ďalej, no mladý vek ich zrejme zachránil. Štefan Maďar bol po pár mesiacoch prepustený dňa 11. mája 1950. K obuvníckemu remeslu sa už ale nechcel vrátiť a začal pracovať v miestnej fabrike v Malackách. Začiatkom júla 1951 sa potom rozhodol vycestovať za bratom Imrichom do Varnsdorfu na severe Čiech. Tu takmer celý rok pracoval v textilnej továrni, kým si poňho opäť neprišli príslušníci Štátnej bezpečnosti:
„V neskorých večerných hodinách prišla po mňa Štátna bezpečnosť, naložili ma do auta a hodili na mňa kabát, aby som nevidel, kam ma vezú. Zaviezli ma najprv do väznice na Boroch v Čechách a na druhý deň ma odviezli na Slovensko, kde ma vyšetrovali. Tam sa začala moja krížová cesta.“
Brutálne vyšetrovania
Pamätník si len veľmi nerád spomína na niekoľkomesačné obdobie strávené v studenej vyšetrovacej cele a pred brutálnymi vyšetrovateľmi: „Ó, svätá Mária, koľko bitiek som dostal! Každý večer, keď sa zotmelo, tak sa začalo vyšetrovanie. Traja eštebáci ma vyšetrovali, dávali mi všelijaké otázky, koho som poznal, s kým som sa stýkal a pritom som mal rozkaz spraviť sto drepov, že keď ich nespravím, potom uvidím. A potom ma začali kopať, podávali si ma z ruky do ruky, a tak ma mlátili. A bolo tam otvorené okno a ja som to už nemohol vydržať a hovoril som si, že ja tuším vyskočím z toho okna, ale jeden z nich ma stačil zachytiť. Až po štyroch mesiacoch sa skončilo moje utrpenie.“
Podľa vykonštruovaného obvinenia sa mal Štefan Maďar neustále stýkať „s osobami, ktoré sú nepriateľsky zaujaté proti terajšiemu režimu“. Dokonca mal v roku 1951 založiť „na pokyn Jozefa Krutého protištátnu organizáciu, ktorej cieľom bolo získavať špionážne správy v prospech americkej spravodajskej služby CIC“. V správe pre Štátnu prokuratúru však vyšetrovatelia museli konštatovať, že sa k protištátnej činnosti doznať nechcel.
Súčasťou vymyslenej špionážnej skupiny
O akú protištátnu činnosť išlo a prečo postupovali proti Štefanovi pri vypočúvaní tak tvrdo?
Na jar roku 1951 našli príslušníci Štátnej bezpečnosti v niekoľkých obciach na Záhorí rozhodené letáky, ktoré mali povzbudzovať obyvateľov, aby odmietali vstúpiť do družstiev, a taktiež vyzývať veriacich, aby nesúhlasili s vtedajším komunistickým režimom. K rozširovaniu týchto letákov donútili priznať sa po niekoľkomesačných výsluchoch iba sedemnásťročného Jozefa Krutého z Borského Svätého Jura.
Po pár týždňoch vypočúvaní už sedemnásťročný mladík v zápisnici podpísal všetko, čo mu vyšetrovateľ predkladal. Podľa eštebáckej konštrukcie sa mal Jozef Krutý vo Viedni napojiť pomocou ľudáckych emigrantov na americkú špionážnu službu CIC, ktorá ho mala poveriť spravodajskými úlohami v Československu. Po následných neskutočne krutých výsluchoch vypovedal, že súčasťou jeho protištátnej organizácie je aj Štefan Maďar, pracovník v textilnej továrni vo Varnsdorfe.
Na Štátnom súde v Bratislave, ktorému predsedal Václav Hamák, sa na lavici obžalovaných v októbri 1952 ocitli štyria ľudia, všetci z Borského Svätého Jura. Okrem Jozefa Krutého a Štefana Maďara aj osemnásťročná predavačka Helena Maxiánová a pôrodná asistentka Mária Kovaríková. Obvinení boli z vlastizrady a špionáže, za čo im hrozili mimoriadne vysoké tresty.
Problémom však bolo, že Štefan Maďar sa na súde k údajnej špionáži odmietol priznať:
„Ja som na ŠtB vypovedal pod fyzickým nátlakom a slová uvedené v zápisnici sú čiste slová referentove,“
uviedol pamätník podľa záznamu zo súdneho pojednávania. Za nepravdivé označil aj svedecké výpovede ostatných zmanipulovaných svedkov. Napriek tomu súd Štefanove výpovede odmietol zobrať na vedomie. Rozsudok pre neho znel desať rokov a pre Jozefa Krutého dokonca dvadsaťpäť rokov.
Najkrutejší pracovný tábor
Pamätník musel následne nastúpiť do Jáchymova, obávaného pracovného tábora: „Po príchode do Jáchymova nám dali väzenské šaty a vodili nás omotaných lanom do asi dva kilometre vzdialenej šachty. A bol daný rozkaz, kto spraví krok mimo lana, bude proti nemu použitá zbraň. Dvaja ozbrojenci stáli vpredu a dvaja vzadu. Boli však medzi nami aj starší väzni, ktorí mali okolo sedemdesiat rokov a ktorí za nami nestačili. Šachta mala dvanásť podzemných poschodí po päťdesiat metrov a ja som pracoval väčšinou na tom štvrtom. Nás dávali najmä na také úseky, kde to bolo najviac nebezpečné, a vtedy sa veľmi ťažko plnili normy, ktoré po nás požadovali. Ale nevzdával som sa, hoci neraz som plakal a modlil sa, či sa ešte vrátim živý.“
Štefan väčšinu času strávil v neľudských podmienkach na Mariánke a na Rovnosti a v Jáchymove si odpracoval viac ako 5 rokov. Za to, že to tam dokázal vydržať, ďakuje najmä jeho spoluväzňom kňazom, ktorí mu dodávali nádej a dokázali ho povzbudiť, aj keď už bol na pokraji síl. Zúfalí Štefanovi rodičia medzitým poslali prezidentovi Zápotockému niekoľko listov, aby ich synovi udelil milosť, no všetky ich žiadosti boli zamietnuté. Z väzenia sa pamätník mohol vrátiť až v júli 1957, keď sa v Československu začala pomalá a nechcená destalinizácia.
Po prepustení z väzby sa Štefan vrátil domov, oženil sa a založil si rodinu. Napriek tomu však bol ešte dlhé roky sledovaný informátormi Štátnej bezpečnosti, ktorí ho kontrolovali a podávali naňho správy.
Autorka: Martina Lábajová
